Juraj Šebo - Zlaté 60. roky

Juraj Šebo: Zlaté 60. roky

Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2008

 

            Šesťdesiate roky boli zlatým vekom generácie, ktorá sa v prvej triede ešte modlila, ale v druhej už spievala Pieseň práce, učila sa odriekať pioniersky sľub a jej hrdinami boli Zoja Kosmodemjanska, Pavlík Morozov a Timurova družina. V roku 1960 bolo ešte aj Bratislave veľkou udalosťou otvorenie prvej samoobsluhy na Obchodnej (predtým Molotovovej) ulici, ale stredoškoláci už nestrácali čas skúšaním zväzáckych košieľ, ale ladili si po večeroch Laxík – Rádio Luxembourg a objavili na ňom Beatles, hudbu, ktorá bola o čomsi celkom inom ako slaďáky s orchestrom Gustava Offermanna, vyjadrovala ich životný rytmus – a otvorila im cestu k vlastnej hudbe, k vlastnému autentickému prežívaniu sveta. Začínali sa zlaté 60. roky, „neopakovateľný závan slobody a nádeje, ktorú potom brutálne potlačili sovietske tanky a doničil normalizačný komunizmus“ – ako presne charakterizuje toto obdobie v predslove Kamil Peteraj.

            Juraj Šebo sa sústreďuje na bratislavské šesťdesiate roky, s množstvom pôvabných detailov predstavuje povestné, už dožívajúce krčmy a vinárne, programy divadiel a kín, prvé verejné produkcie Lasicu a Satinského, prvé máje, ale aj „manifestačné“ miesta mladej generácie „Korzo, Pinkáč a Pekáč“, pozoruhodné postavy a postavičky mesta, kde viac ako povestný elegán Schőner Náci mladú generáciu zaujal zakladateľ slovenskej kulturistiky Juraj Višný, prvá misska Betka Štrkulová, famózny komentátor Gabo Zelenay, legenda bratislavského futbalu Jim Šťastný a hokejová legenda Jožo Golonka. Šebova kniha zároveň zahŕňa aj pamäť doby,  keď „chlieb stál dve šesťdesiat, rohlík tridsať halierov, cigarety Bystrica korunu šesťdesiat, Lipy za dve a najlacnejšie Detvy za korunu“, alebo nám pripomína signálne heslo, priam magickú vetu tých (a potom, žiaľ, ešte aj ďalších dvadsiatich) rokov reálneho socializmu: „Dostali banány.“ Nehovoriac o tom, že zaznamenáva aj všetky tie úžasné veci, ktoré k nám začali prichádzať z predtým ťažko ohováraného Západu, ako minisukne, twisťáky či šuštiaky, ktoré Milan Lasica označil za „absolútny zázrak“ šesťdesiatych rokov.

            Šebovu knihu možno označiť za pamäťovú kroniku, neštylizovaný, literátskosťou nezaťažený pohľad jedného z generácie, ktorá sa začala formovať a uvedomovať si svoju osobitosť koncom päťdesiatych rokov. Jedným z takýchto miest v Bratislave bolo Gymnázium na Makarenkovej ulici v Petržalke, škola „ktorá bola zvláštna tým, že sa tu zišli študenti, ktorých kádrový posudok nebol na takej úrovni, aby mohli študovať v meste. Chodili sem deti všetkých zelovocárov, mäsiarov, lekárov, zlatníkov, také maloburžoázne živly... Medzi absolventov školy neskôr patrili aj také známe osobnosti,  ako Žbirka, Labuda, Peteraj, Párnický, Müller a starosta Luníka 9“. Aj preto autor, ktorý sa na škole ocitol „hrou osudu“, venuje osobitnú pozornosť svetovej i domácej vlne bigbítu, portrétuje bigbiťákov a ich najdôležitejšie postavy Ursínyho, Hammela a Vargu aj legendárnu skupinu Beatmen. Práve miesta a kluby, kde sa schádzali (najmä legendárne véčko) tvorili skutočné nóvum tejto doby a boli najcharakteristickejším znakom zlatých šesťdesiatych rokov nielen v Bratislave, ale v celom Československu. Rovnako to platí o všetkých tých dobových rekvizitách, ako magnetofóny Sonet Duo, rakúske zapaľovače, prvé tranzistory, ktoré pre generáciu 60. rokov predstavovali podobný objav ako pre dnešnú mobil. Skvelú autorovu pamäť, ktorá prekvapí, pobaví i poteší nielen pamätníkov, rovnako skvele v knihe dopĺňa množstvo dobových fotografií Juraja Bartoša, Karola Kállaya, Petra Procházku a Štefana Tamáša.

            Šesťdesiate roky, ako upozorňuje aj autor, to „nebol len svet hudby, bigbítu, ale aj výtvarného umenia, architektúry, filmov“. A bol to ešte aj svet literatúry, rád by som doplnil autora. Nevyčítam mu ani, že sportrétoval len jediného literáta, spolužiaka Kamila Peteraja. Práve pri čítaní Šebovej knihy som si uvedomil, že nikto z nás zatiaľ takto presne a pôsobivo nepredstavil našu literárnu generáciu 60. rokov – ten rovnako nezabudnuteľný pocit slobody a intenzívnej tvorivosti, ktorý sme v Bratislave (hoci vidiečania) zažívali aj my: Mitana, Dušek,  Habaj, Štrasser, Pius, Osamelí bežci a ďalší autori. Šebovu knihu preto vítam ako podnet a výzvu zaznamenať rovnako príťažlivo aj naše zlaté šesťdesiate roky.

Anton Baláž