Vyhľadávanie
O súčasných otázkach prekladu
Marián Andričík: K poetike umeleckého prekladu
Levoča, Modrý Peter 2004
Marián Andričík sa vypracoval po úspešných básnických začiatkoch na popredného prekladového básnika z angličtiny, ale aj na prekladateľa prozaických a odborných textov, detskej literatúry a napokon na úspešného teoretika a kritika prekladu. Odborný asistent Katedry slovenského jazyka a literatúry Fakulty humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity vydal knihu šiestich štúdií, pričom rozšíril už predtým publikované interpretácie prekladov o teoretický aspekt. Charakterizuje ho precízne formulovanie teoretických a praktických problémov básnického prekladu a zreteľný, všeobecne zrozumiteľný, i keď odborne náročný výklad, poučený na základných dielach svetovej a slovenskej teórie prekladu posledných rokov, ale aj širších teoretických prácach o semiotike, hermeneutike a dekonštruktivizme.
Úvaha Rytmická nápodoba alebo O preklade niektorých zriedkavejších metier posúva do nových polôh problematiku rytmickej substitúcie na Slovensku málo využívaných metier, ako je anapest a amfibrach, do presnejšej a dosiaľ najprecíznejšie riešenej podoby: ukazuje možnosti variabilných riešení namiesto mechanického dodržiavania metrických schém. Marián Andričík zavádza termín „rytmická imitácia“ a na konkrétnych básnických prekladoch dokumentuje jej možnosti ako funkčné, pôsobiace proti monotónnosti zaužívaných jambických, trochejských a daktylských prekladových substitúcií.
V štúdii Tvar ako problém si autor všíma kvalitu slovenských prekladov básnickej skladby E. A. Poa Havran od roku 1918 do roku 2000 v podaní V. Roya, K. Strmeňa (3 preklady), V. Beniaka, J. Kantorovej-Bálikovej, J. Urbana, E. Lukáčovej a Ľ. Feldeka. Postihuje špecifiku jednotlivých prekladateľských metód a dospieva k záverom všeobecnej platnosti. Polemizuje s názorom F. Mika, že „v preklade poézie je v popredí forma“. Na analyzovaných prekladových textoch dokazuje, že najväčšie deformácie vznikajú na rovine sémantiky, nie tvaru, ale práve pod tlakom komplikovaného tvaru. Andričík vystupuje miestami aj ako kritik prekladu, spoľahlivo rozlišuje prednosti a nedostatky prekladových variantov, pričom napríklad čitateľsky príťažlivý Urbanov preklad hodnotí ako parafrázu. Ani jeden z analyzovaných prekladových textov nepokladá za ideálny, čo svedčí podľa neho o tom, že preklad je vždy len jednou z možných interpretácií predlohy.
Kapitola Hranice interpretácie v procese prekladu vznikla z dodatočného zistenia vlastného omylu Mariána Andričíka pri preklade básne Neila Orama Nehľadaj. Prekladateľova chyba viedla paradoxne k teoreticky podstatnej úvahe o interpretačnej svojvôli prekladateľa, o dodržiavaní hranice semiotického poľa textu (hermeneuticko-semiotický prístup U. Eca) či o jej prekračovaní (dekonštruktivisti, Derrida, R. Rorty). Bezbrehosť interpretácie môže viesť podľa Andričíka k dezorientácii prekladateľa, preto Andričík preferuje hermeneuticko-semiologické východisko, riadi sa „zámerom textu“, „vnútornou súdržnosťou textu“ či „organizačným princípom“, ktorý pôsobí proti nad- či podinterpretácii.
Časť Hranice prekladateľovej iniciatívy vo vzťahu k originálu sa dotýka prozaických prekladov a všíma si možnosti prekladateľa pri korigovaní faktických chýb autora. Na rozdiel od Fiodorova sa Andričík domnieva, že v záujme estetickej kvality prekladu je možná korekcia autorových chýb, pričom sémanticky nerelevantné chyby (dátumy u A. C. Doyla v Sherlockovi Holmesovi) je možné v preklade
zachovať. Autor rozlišuje tri druhy problematických javov: faktické omyly overiteľné látkovou skutočnosťou, faktické omyly neoveriteľné látkovou skutočnosťou a nefunkčné nedostatky štýlu autora, ktoré môže prekladateľ korigovať.
V kapitole Preklad veršov v prozaickom diele pre deti a mládež ukazuje na preklade veršov z Carollovej Alice v krajine zázrakov, že v detskej literatúre možno tvorivo uplatňovať Feldekov „preklad princípu“, ale aj tu existuje sémantická hranica (preklad V. Vojtekovej nie je humornou paródiou, ale vyznieva smiešne pre úplný odklon od sémantického poľa pôvodiny). Rovnako aj výber veršových foriem musí byť motivovaný originálom, no tiež domácou literárnou tradíciou. Posledná časť K niektorým otázkam prekladu modernej autorskej rozprávky zachytáva vlastné prekladateľské postupy v knihe T. Hughesa Príbehy z počiatku sveta (1994), uplatnenie postupov ľudovej rozprávky vo vzťahu k detskému i dospelému čitateľovi, ktorým sú Hughesove texty určené.
Marián Andričík tvorivo zužitkoval doterajšie poznatky z oblasti umeleckého prekladu a posunul ich, obohatené o vlastné dotyky s prekladom, o ďalší stupeň. K najzaujímavejším patrí úvodná kapitola, ktorá zvýrazňuje nevyhnutnosť prekladať vo viazanom verši rytmus, aj s rozličnými odchýlkami, nie metrum. Andričík tento postup uplatňuje v prekladoch anglickej poézie, naposledy v preklade Wiliama Blakea Počul som spievať anjela, ktorý pôsobí mimoriadne sviežo, napriek značnému historického odstupu. Teória v jeho podaní nie je samoúčelná, ale vyplýva z poznatkov praxe a reaguje na jej najaktuálnejšie problémy.
Anna Valcerová
