Anton Blaha urobil dobre, keď sa rozhodol prekutať všetky zásuvky, v ktorých mal odložené kópie príspevkov napísaných v ostatných rokoch a na základe myšlienky, že prichádza čas zberu či triedenia sa rozhodol, ako sám napísal, to, „čo patrí do kontajnera“, oddeliť od toho, čo patrí do pomyselnej sýpky, „teda možno aj do knižky, aby zostalo zachované“.

Najnovšia Blahova kniha Sme čakárenská generácia (vznikla z príspevkov z rokov 2013 – 2016) je svedectvom širokého tematického záberu nášho popredného advokáta a autora literatúry faktu. Úvahy, eseje, poznámky, glosy, štúdie nám ponúkajú autorov pohľad do sféry literatúry, histórie, výtvarného umenia ba aj do oblasti spravodlivosti. Úvodný rozhovor autora s Pavlom Dinkom je priestor na všeobecný pohľad do Blahovho vnútra, názorov a myšlienok, začínajúcich jeho rodiskom, Kysucami. Pripomenú sa tu slávni rodáci a významné osobnosti, ktoré rovnako, ako aj Blaha, pochádzajú z kysuckej kolísky.

Široký záber dostávajú Blahove názory na aktuálne problémy kultúry, literatúry, umenia či architektúry. Toto sú oblasti, ktoré mal rád už od mladosti a ako sa priznal, tieto vzťahy a pohrávanie sa s nimi ho zbavovali samoty. „Do kultúry, umenia a histórie Slovákov je priam zamilovaný,“ vyjadril sa o Antonovi Blahovi spisovateľ Ladislav Ťažký. Nečudo, že z tohto vzťahu k umeniu vyrástli aj také hodnoty, spojené s organizačným úsilím, akým bol napríklad Blahov zakladateľský príspevok ku Kysuckej galérii, ktorej sa stal nielen radcom, ale aj donorom.

Anton Blaha patrí k zakladateľom Kysuckej kultúrnej nadácie, podporujúcej diela rodákov z Kysúc. Fundovane a rád píše o výtvarníkoch. Viaceré jeho príspevky zazneli na vernisážach umelcov. Hodnotí ich diela (napríklad impresie o živote a diele Milana Paštéku, píše o obrazoch Pavla Mušku a iných). Taktiež viaceré príspevky uverejnené v knihe zazneli aj na prezentáciách nových kníh (napríklad kniha Milana Vároša Poklady panovníkov a slovenskej šľachty).

V jeho príspevkoch rezonujú aj diela ďalších spisovateľov. Pozornosť venuje Ladislavovi Ťažkému, Jánovi Čomajovi, Borisovi Filanovi a iným. Od kultúry si v niektorých príspevkoch odskočí do histórie. Bol priamym účastníkom takzvanej Pyžamovej revolúcie roku 1956, keď sa študenti postavili proti vládnej moci a obhajovali akademické slobody, ktoré boli tŕňom v očiach vtedajšej štátnej a straníckej moci. No vracia sa aj do dávnejšej minulosti. Napríklad rozoberá koniec prvej svetovej vojny a dôraz kladie na dohodu v Trianone, ktorá potvrdila legitimitu Slovenska ako súčasti spoločného štátu Čechov a Slovákov. V záverečnej časti knihy, v ktorej venuje pozornosť ešte dávnejšej histórii, sa stretneme s jeho pohľadom na vojvodcu Napoleona, jeho protivníka generála Kutuzova, spisovateľa L. N. Tolstého či maršala Žukova. Spomína spisovateľa Viktora Nekrasova a pripomína aj Stalingrad, mesto hrdinov druhej svetovej vojny...

Anton Blaha k tvorbe pristupuje zodpovedne, pokúšajúc sa hľadať v nej pravdu a spravodlivosť. No netají sa aj svojím názorom na kritiku, keď sa priznáva: „Kritiku si vážim, ale sa jej aj bojím.“ O tomto strachu pred kritikou viacerí autori radšej mlčia.
 
Ivan Szabó