Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2011
Preklad Miroslav Kopecký
Možno sa nepatrí písať o knihe prirovnávaním k iným, ale v prípade historického trileru Angličanky Stephanie Merrittovej píšucej pod menom S. J. Parrisová Kacír sa mi to zdá náležité. Niektorí jej tvorbu prirovnávajú k Danovi Brownovi. Možno preto, že po úspechu troch kníh vydaných pod vlastným menom, pod pseudonymom sa pustila do série diel s hlavným hrdinom Giordanom Brunom. (Po Kacírovi jej tento rok vyšlo Proroctvo.) Pokiaľ ide o motivickú štruktúru Brownových a Parrisovej diel, vidím niekoľko zásadných rozdielov. Napríklad Parrisová neradikalizuje, neodsudzuje, skôr hľadá pochopenie. Giordano Bruno je síce tiež vedec ako Brownov hrdina profesor Robert Langdon, je však oveľa otvorenejší prijímaniu nových vedomostí. Nuž a najväčší rozdiel je azda v tom, že kým Bruno sa v Kacírovi nechtiac dostáva do spleti podivných rituálnych vrážd, Langdon je v prvom rade zdatný vyšetrovateľ.
Skôr by som videl Kacírovu príbuznosť s Ecovým Menom ruže. Obe diela poukazujú na dogmatizmus ako prekážku pokroku, majú zmierlivých protagonistov, učencov, a v oboch je skrytým leitmotívom vzácna kniha. Navyše je v nich vyslovené posolstvo o nádeji, že sa raz nájdu múdri ľudia, ktorí pochopia význam získaných poznatkov a budú ich vedieť užívať v mieri. Uzatvorený priestor oxfordskej Lincolnovej fakulty pripomína Ecov benediktínsky kláštor. K protagonistom treba ešte dodať: františkánsky mních Viliam z Baskervillu pochádza už podľa prídomku z Anglicka, dej sa odohráva v severotalianskom opátstve, naopak, G. Bruno je pôvodom dominikánsky mních z Talianska a historicko-fiktívny dej mieša karty osudu ľuďom v Anglicku. Neznie to až príliš ako zámer? Podobne ako každý deň jedna vražda odkazujúca v Ecovom prípade na biblickú Apokalypsu, v Parrisovej románe na utrpenie svätcov – mučeníkov. Alebo: Viliam z Baskervillu takmer našiel Aristotelovo stratené dielo, Giordano Bruno programovo útočil proti Aristotelovej filozofii a márne hľadal jedno z diel Herma Trismegistra, možno Egypťana, možno autora, ktorý ani nejestvoval, zato ho mnohí spomínali...
Parrisová si za svojho rozprávača i hlavného hrdinu o nevraživosti protestantov a katolíkov zvolila známu historickú postavu. Inšpirovala sa pobytom Giordana Bruna v Oxforde v roku 1583, pochopiteľne, udalosti si v rámci autorskej licencie upravila po svojom. Mocenské štruktúry sa usilovali rozdúchať intoleranciu, akékoľvek vhodné klamstvo, prekrútená pravda slúžila propagande. Strach rozleptával normálne väzby medzi ľuďmi, krivil im charaktery. Bohatí mali privilégiá, profesori museli skákať, ako im pískajú. Preobliekať kabáty – zapierať či priznávať svoju vieru. Autorka filozofickú a vedeckú stránku osobnosti Giordana Bruna potlačila na únosnú mieru, ponechala jej však ľudský a humanistický rozmer.
