Vyhľadávanie
Van smrti, dych kameňa
Yves Bonnefoy: Kam preniká vietor
Bratislava, STUDŇA 2005
Preklad, doslov a životopisnú poznámku napísal Ján Švantner
Poézia Yvesa Bonnefoya je na Slovensku známa od 60. rokov, keď sa zjavovala v časopiseckých prekladoch a potom roku 1966 vyšiel výber z nej knižne pod názvom Včera, keď vládla púšť v preklade Michala Bartku. Takmer 40 rokov od tohto vydania prichádza básnik a prekladateľ Ján Švantner už s koncepciou priblíženia celoživotného diela básnika, narodeného roku 1923. V jeho výbere nachádzame básne zo zbierok O pohybe a nehybnosti Douve (1953), Včera panujúca púšť (1958), Na vnadidle prahu (1975), Čo bolo bez svetla (1987) a Ohnuté dosky (2001).
Bonnefoyova lyrika si kladie celý rad zložitých, jemne štruktúrovaných otázok, akoby stojaca vždy na prahu človekovej existencie, ľudskej nádeje. Básnikovým možno kľúčovým slovom i pojmom z prvých zbierok je smrť („van smrti“), ktorá je všadeprítomná, pozoruje „smiešne hry v úkone zomierania“ a akoby ani nečakala, len prosto je.
Bonnefoy nie je básnik senzitívnych nálad, ale hlbokého filozofického nastrojenia, s akým vníma svet okolo seba a čas v jeho premenách. Prírodné motívy mu slúžia na vyjasnenie, akési precúdenie základných filozofických a mravných problémov jednotlivca, ony mu odpovedajú z iného brehu poznania. Popri smrti sa mu erbovými slovami stávajú aj kameň či hlas, alebo vták (len básní s názvom Kameň je v knihe 8); „preto sa tak často vracia k tým istým javom a motívom /.../, aby vždy znova uchopil jedinečnosť každého predmetu v jeho singularite a neopakovateľnosti“ (Ján Švantner). Bonnefoy akoby aj vždy znova a znova skúmal „nosnosť“ slova, ktoré použije v básnickej reči, jeho silu i účinky; ako básnik rozvažujúci nespolieha sa na náhodnosť, iskru, z ktorej by vykresal básnický obraz, naopak, prináša mu ho kompaktne uchopená, uzavretá myšlienka. Usiluje sa o konkrétnu, priam fyzickou ťarchou naplnenú lyriku, nezbavuje ju však metafyzických tajomstiev a ich rozkrývania.
Citlivé, pozorné prebásnenie Jána Švantnera ukazuje tohto básnika v polohách blízkych pesimizmu, v konečnom dôsledku to však celkom neplatí, lebo spoznávame územia možno síce dočasne bez slnka, no rozsiahle a akoby večné, územia, „kam preniká vietor“.
Viera Prokešová
