Kam sme sa to dostali?

Jakub Drábik neponúka odpovede na všetky otázky o fašizme, ale aspoň nám pomáha zorientovať sa, a to je dnes, keď panuje zmätok v tom, kde sme, kto je kto a či je čierna naozaj čierna a biela naozaj biela, vzácne.

Takže si to ujasnime: fašizmus naozaj existuje iba jeden, všetko ostatné sú len nálepky na ozna­čenie nepriateľov. Ak vás totiž niekto označí za fašistu, robí z vás to najhoršie, čo v politike a spoločnosti existuje. Niečo, proti čomu sa treba brániť – áno, ak je to potrebné, tak aj s použitím všetkých prostriedkov. Paradoxne, všetky pro­striedky sú v boji s fiktívnymi fašistami ochotní použiť práve a len fašisti skutoční; vrátane fyzic­kej konfrontácie. A tým sa paradoxy nekončia.

Odtiene fašizmu

Problém je totiž v tom, že ak opustíme dojmológiu a nálepky a začneme opäť veriť faktom, niet sporu o tom, kto tí ozajstní fašisti sú. Kto boli fašisti minulosti a ktorí nimi sú dnes.

Prekrútiť sa to nedá: existujú definície fašizmu a tie vznikli na základe histórie a jej štúdia. His­tória má svoju logiku, prešla si svojím vývojom a my o fašistoch ako o fašistoch hovoríme nie preto, že by sme ich chceli urážať, ale jednoducho preto, že naozaj fašistami sú.

Samozrejme, byť fašistom je pomerne veľká hanba: nie je pekné, ak vás za fašistu označujú, hoci ním aj ste. Je to nepríjemné a osobne rušivé, pretože vám v zásade hovoria, že ste zlý človek. Na fašizme totiž naozaj nie je dobré vôbec nič. Navyše, ak ako fašista chcete osloviť masy, môže im to prekážať. Až do istého bodu ľudia fašistov voliť nechcú, aspoň nie masovo. (Hlavu hore: potom im to už vadí menej.)

Práve preto tí fašisti ako z definície tak urputne bojujú za to, aby sa definície zmenili a zároveň sme o nich v žiadnom prípade ako o fašistoch nehovorili. Je to pritom až komické:

motajú lásku k vlasti s láskou k národu, snívajú o bájnych starých dobrých časoch, hoci nevedia povedať, kedy vlastne boli, a ak treba, na pomoc si neváhajú privolať aj slovenskú abecedu, len aby dokázali, že číslo 88 neznamená Heil Hit­ler, ale ďateľ ďobe. A to všetko len preto, že sa hanbia za vlastné presvedčenie. Teda hanbia – nemôžu to povedať nahlas, ešte nie, alebo ešte nie úplne.

Čo fašizmus ponúka

Je to vlastne zvláštny paradox: presvedčenie je u nich na prvom mieste, bez presvedčenia by neboli ničím. Krv a zem, hrdosť a česť; česť ako z prilby — meine Treue heißt Ehre. To nie sú náhody. Slovami klasika, keď to chodí ako fašista, vyzerá ako fašista a rozpráva ako fašista, intelektuál to nebude. A celé toto presvedčenie, ktoré tvorí podstatu ich existencie nielen ako hnutia, ale aj ako jednotlivcov, musia zakrývať len preto, aby, preboha, nevyšlo najavo, akí sú naozaj. Ak by dnes žil Goethe, určite by napísal Utrpenie mladého fašistu.

Nie je to však len o vonkajších prejavoch. Fašizmus nie je len podivná mili­taristická estetika a filozofický zmätok, ale napríklad aj ekonomický program, hoci neveľmi originálny. Jakub Drábik dokazuje, že všetko, s čím fašisti prišli, tu už bolo predtým; oni to len nanovo posplietali do akéhosi zvláštneho maglajzu, všetko to dôsledne premiešali a vyvrhli do sveta. Niet divu, že to ani pri najlepšej vôli žiadny zmysel nedáva.

Pravda, slovenské reálie majú svoje špecifiká. Slovenskí fašisti o ekonomike nemajú ani najmenšiu predstavu, a ak áno, ich predstavy by sa v praxi rovnali katastrofe. Nechcete im dať priestor a šancu nie preto, že by ste im ju nedopriali, ale jednoducho preto, že ani klinec si do oka nevtĺkate, ak existujú iné možnosti.

Slovenskí fašisti – presne v duchu svojich myšlienkových otcov a praotcov – na­koniec majú len nenávisť. Ostávajú len bájky a rozprávky o tom, že za všetko môže niekto iný, že ten bájny lepší a čistejší svet je možný. V tom lepšom a čistejšom svete vládne pokoj a poriadok a harmónia – pre tých, ktorí prežili a nevzpierajú sa. Takáto predstava však úplne ignoruje nielen rozmanitosť, ale aj komplexnosť reálneho sveta, a preto v reálnom svete nevyhnutne vždy narazí.

Tým sme definičné znaky fašizmu pomaly vyčerpali, ostáva otázka, kam sme sa to dostali a čo ďalej. Sú to totiž dve odlišné otázky.

Fašizmus ako stredný prúd

Vieme povedať toto: dostali sme sa na križovatku. Slovenskí fašisti dnes ašpirujú na víťazstvo vo voľbách. Ignorácia nepomohla, ale rovnako nepomohla ani ich účasť v debatách. Keď si fašistov nevšímali, rástli, keď si ich všímali, rástli tiež. Novodobí slovenskí fašisti sú dnes úplne bežnou stranou stredného prúdu s ma­sívnou volebnou základňou.

Samozrejme, ak to opäť zoberieme prísne, nie sú bežní a ani v strednom prúde: nemajú program, ktorý by sa dal brať vážne, na konci je vždy len nenávisť a nenávisť predsa do stredného prúdu nepatrí, aspoň nie v normálnej krajine a v normálnej situácii. Dalo by sa však úspešne argumentovať, že Slovensko dnes nie je normálna krajina a ak aj áno, určite nie v normálnej situácii. Jedným z ponaučení z knihy Jakuba Drábika je predsa aj to, že za bežných okolností fašisti jednoducho nemajú šancu, lebo nikoho nezaujímajú.

A tak stredný prúd, o ktorom hovoríme, nie je prísne encyklopedický, je však skutočný: fašisti sú akceptovaní, majú státisíce voličov, priestor vo verejnopráv­nych médiách, a ak by nemali ten, majú k dispozícii svoj vlastný. Sú v parlamente, ašpirujú na víťazstvo vo voľbách, o ich hlasy sa opiera vládna koalícia. Čo to je, ak nie stredný prúd?

Varovanie na záver

Odpoveď na otázku v nadpise je tak nakoniec jednoduchá: dostali sme sa až sem. Čo bude ďalej, to nevieme, ale autor tohto textu je preventívny pesimista. Nech je však budúcnosť akákoľvek, z knihy vyplývajú dve kľúčové ponaučenia, ktoré by nás mali zaujímať.

To prvé sme už spomínali a dnes ho vidíme na vlastné oči: fašistom sa darí jedine v otrasenej a rozkolísanej spoločnosti. Inak nemajú šancu. A to druhé je ešte horšie: fašizmus je inherentne deštruktívna ideológia, ktorej jediným logickým záverom je konflikt. Najprv s vnútorným nepriateľom, a keď je ten porazený, tak s vonkajším.

Dnes opäť počúvame plamenné reči o lepšom svete pre niektorých; na konci tých plamenných rečí je však nakoniec vždy katastrofa pre všetkých. A keď už nič iné, aspoň to by pre nás malo byť varovaním. Niežeby sme nechceli, aby raj neexistoval, ale neexistuje a celkom určite to nie je raj fašistický. Fašistický raj je logický oxymoron. Neznamená to však, že za konkrétnych podmienok a s dosta­točnou zručnosťou nemôže jeho predstava prilákať dostatočné množstvo voličov. Zatiaľ, vo februári 2020, sme sa dostali sem. Kniha Jakuba Drábika Fašizmus nie je len knihou o minulosti, ale pokojne aj o jednej z možných verzií budúcnosti.