Recenzia
21.12.2009

Kam zrak nedosiahne (imaginatívna autobiografia Jána Kalinčiaka) - Jozef Hvišč - Na pomedzí žánrov

Na pomedzí žánrov

Na pomedzí žánrov

Jozef Hvišč: Kam zrak nedosiahne (imaginatívna autobiografia Jána Kalinčiaka), Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2009

  Jozef Hvišč je v kontexte slovenskej literárnej vedy uznávaným odborníkom na problematiku genológie, slovensko-poľských literárnych vzťahov a literatúru obdobia romantizmu. Záujem o zmienené obdobie potvrdzuje aj dielo o Jánovi Kalinčiakovi: Kam zrak nedosiahne je druhým, prepracovaným a rozšíreným vydaním textu z roku 1999 vydanom pod názvom Kam oko nedosiahne. Podľa slov autora v úvode „je literárnym dotvorením Kalinčiakovho Vlastného životopisu. Vychádzam v nej zo životopisných faktov, ktoré ďalej rozvíjam podľa zásad memoárovej prózy... Týmto takpovediac virtuálnym zobrazením jeho života a tvorby chcem čitateľom zobraziť nielen holé literárnohistorické fakty, ale aj pravdepodobný myšlienkový a citový svet Jána Kalinčiaka... Podľa novoobjavených archívnych písomností rekonštruujem aj tie stránky Kalinčiakovho života a tvorby, ktoré dosiaľ boli známe iba z kusých zmienok“ (s. 7-8).

  Dlhší citát som uviedol v snahe zbytočne neobjavovať Ameriku a nepripisovať si zásluhy odhadnutia zmyslu a cieľa knižky, ktorý autor presne zadefinoval sám. Ak už je ako je, beriem zmienené riadky ako východisko čitateľských očakávaní. Otváram text, ktorý stojí jednou nohou na brehu odbornej literatúry, druhou na brehu beletrie. Nachádzam množstvo poznatkov o Kalinčiakových štúdiách, informácie o pôsobení v Modre a Tešíne, o podnetoch tvorby, okolnostiach, získavam prehľad o dobe a ľuďoch. Vidím Levoču prvej polovice 19. storočia, čítam hodnotiaco-informatívne portrétiky Kalinčiakových profesorov i spolupracovníkov. Ako vedychtivý literárny historik a študent som veľmi spokojný, ba až nadšený. Poznanie ku mne prichádza zľahka, zrozumiteľne, takmer zadarmo.

Hviščovi sa, po Zúbkových Rytieroch bez meča, podarilo vytvoriť jednu z prvých knižiek literatúry faktu, venovaných literárnej histórii. Kam zrak nedosiahne má podľa môjho názoru veľmi veľký pedagogicko-osvetový význam. Ponúka informácie v prístupnej podobe a navyše, v intenciách modernej historiografie. 

  Ak som už spomenul Zúbka, prihodím ešte jedno približne porovnateľné meno – Zamarovský. Hvišč však nenasleduje ani jedného z nich do dôsledkov. Ako odborník na teóriu žánrov citlivo chápe hranice jednotlivých literárnych útvarov: stupeň beletrizácie je u neho vyšší než v knižkách Zamarovského i Zúbkových Rytieroch bez meča, avšak nižší než v Zúbkových biografických prózach. Hvišč sa cez osobu Kalinčiaka usiluje textu vtlačiť pečať „dobového“. V prístupe k poznatkom sa vzdáva oslobodzujúceho odstupu a komentára, ktorým by, dajme tomu, odlíšil dobové vnímanie faktov od dnešného. V knižke, na rozdiel od Zamarovského prác či Zúbkovej publikácie Gaudeamus igitur, nedochádza k ich odlíšeniu či striedaniu. Oba horizonty miestami pre menej informovaného čitateľa mätúco splývajú. Namiesto odstupu literatúry faktu ale Hvišč ponúka čitateľom príliš málo. Očakávaný zostup do subjektu sa nekoná. Na porovnanie: Ľudo Zúbek v knižke Skrytý prameň spracoval niekoľko epizód zo života štúrovcov – obnažuje a nahmatáva v nich pocit ako vlastnosť subjektu, Hvišč, aj napriek forme ja-rozprávania necháva Kalinčiaka v rovine objektívnej. Spisovateľ podáva správu a svedectvo o svojom živote, nepíše román. Knižka je v tomto ohľade naozaj rozšírením krátkeho náčrtu Kalinčiakovho Vlastného životopisu s jeho referujúcim štýlom. Stojí na presnej polceste medzi beletriou a odborným dielom. V podtitule sľubovaná imaginatívnosť autobiografie ostáva nenaplnená. Osoby, mená, udalosti, okolnosti sa  mihajú okolo čitateľovho oka príliš rýchlo. Hvišč obetoval subjekt faktografickému materiálu a napísal životopis, ktorý by bol mohol Kalinčiak pokojne uverejniť aj v čase, keď žil. Ja-rozprávanie je však v kontexte súčasného čitateľského vedomia signálom subjektívnejšieho uchopenia témy; vernosť pôvodným dokumentárnym vzorom ocenia asi len fajnšmekri. Veľká škoda, pretože k vynikajúcemu biografickému románu naozaj nechýbalo mnoho.

Miloš Ferko