Vyhľadávanie
Ivan Bohuš: Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier
Tatranská Lomnica: IB Vysoké Tatry, 2020
Vedeli ste, že obľúbená Slavkovská vyhliadka – Maximiliánka – je pomenovaná podľa právnika, burzového agenta a turistického pracovníka Maximiliána Weisza? A že inžinier Jozef Pfinn naprojektoval lanovku, ktorá mala viesť až na Rysy?
Asi nebudem jediný, komu pobyt v tatranských dolinách chýba. Fakt, že nežijem v tom „správnom“ okrese, však ponúka možnosť prehodnotiť perspektívu a poznávať obľúbené miesta inak, napríklad s knihou v ruke. Najnovšou publikáciou Ivana Bohuša, spisovateľa a vydavateľa, ktorý sa špecializuje na históriu a zaujímavosti nášho najvyššieho pohoria, je lexikón Osobnosti v názvoch Vysokých Tatier. Autori sú vlastne dvaja: otec Ivan Bohuš st., ktorý desaťročia zhromažďoval cenné historické údaje, a syn Ivan Bohuš ml., ktorý ich vytriedil, doplnil a spracoval do knižnej podoby. Fanúšikovia rodinného vydavateľstva IB Vysoké Tatry iste o knižke vedia, myslím si však, že má čo ponúknuť aj v širšom, celoslovenskom kontexte.
Vonkoncom nejde o dielo určené len pre historikov. Vhodným čitateľom bude každý, kto má v sebe hrsť zvedavosti a pozitívny vzťah k Tatrám. Samotné označenie lexikón môže navodiť dojem, že ide o informáciami presýtenú knihu, ktorá sa nedá čítať na pokračovanie. Nie je to celkom tak. Áno, dielo je plné faktov, tie sú však dávkované postupne a príťažlivo. Svoju úlohu pri tom zohráva množstvo fotografií, buď portrétov jednotlivých osobností, alebo snímok konkrétnych lokalít. Dozviete sa tak, že fotogenický Malý Kežmarský štít sa dodnes v nemeckej a maďarskej nomenklatúre nazýva Weberov štít, podľa evanjelického kňaza, turistického pracovníka a bádateľa Samuela Webera. Čiernobiela (sépiová) tlač zjednotila súčasné a historické zábery, a tak kniha pôsobí aj po vizuálnej stránke kompaktne.
Autor spracoval aktuálne aj zaniknuté názvoslovie tatranských štítov, ihiel, sediel, dolín, chát, ciest a osád – a to v slovenskej, poľskej, maďarskej a nemeckej nomenklatúre. Každú osobnosť, podľa ktorej bola alebo stále je pomenovaná určitá lokalita, predstavuje prostredníctvom krátkej biografie, v ktorej nechýba spojitosť s Tatrami a okolnosti vzniku toponým. Kniha obsahuje aj krátky úvod, v ktorom autor oboznamuje s vývinom tatranského názvoslovia od najstarších písomných dokladov (13. stor.) po súčasnosť.
Okrem osobností, ktoré sú pravdepodobne známe aj širšej verejnosti vďaka frekventovanej návštevnosti vysokohorských chát (Edmund Téry, Štefan Zamkovský, Ján Juraj Rainer, Pavol Bilík), sa v knihe nachádzajú aj zakladatelia tatranských osád – Nového Smokovca (Mikuláš Szontagh st.), Tatranskej Polianky (Pavol Weszter), Štrbského (Jozef Szentiványi) a Nového Štrbského Plesa (Karol Móry). Veľkú skupinu tvoria horolezci, ktorí sa do tatranského názvoslovia dostali za svoje výkony, napr. Wincenty Birkenmajer, Wiesław Stanisławski, bratia Pochylí (obaja prezývaní Pavúk) alebo jedna z najúspešnejších tatranských horolezkýň Wanda Jerominówna. Svoju cestu do nomenklatúry Tatier si nakrátko našiel maliar Ferdinand Katona, ako aj architekt tatranských kostolov, viliek, hotelov a Téryho chaty Gedeon Majunke či propagátor lyžiarskej turistiky Alfred Martin. Mimochodom, práve podľa neho je pomenovaná Martinovka, hrebeňová horolezecká cesta na Gerlachovský štít. Atraktivitu lexikónu umocňujú aj pozoruhodné životné príbehy. Z goralského pytliaka Jędrzeja Walu st. sa nakoniec stal jeden z prvých strážcov a ochranárov kamzičej zveri. Okrem toho patril k vyhľadávaným horským vodcom s bohatými vedomosťami o botanike, zoológii a klimatických podmienkach Tatier.
Dôkazom, že nové názvy vznikajú aj v súčasnosti, je Blaženino očko – donedávna neznáme pliesko v Javorovej doline, ktoré spozorovala botanička Správy TANAP-u Blažena Sedláková v roku 2008 a ktoré podľa nej nakoniec aj pomenovali. Aj keď nie všetky tatranské názvy sa dajú uspokojivo „vystopovať“ a nie všetky biografické údaje „tatranských“ osobností sú známe, je evidentné, že Bohušovci k poznávaniu histórie Tatier výrazne prispeli.
Keď sa budem nabudúce prechádzať okolo Zeleného plesa, spomeniem si na Jána Andreja Papirusa – zlatokopa, ktorý tam vyše dvadsať rokov hľadal poklad. Myslím, že bol na správnom mieste, akurát nevedel, že tatranské poklady sa vyťažiť nedajú.
