Vyhľadávanie
Margita Ivaničková
Kamienka a Viťúz
Ilustrovala Alena Wagnerová
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2009
Autorkine doterajšie tvorivé skúsenosti vyvrchoľujú v cykle dvanástich rozprávok Kamienka a Viťúz s podtitulom Rozprávky o drahých kameňoch pre naše najdrahšie poklady. Rámcový rozprávkový príbeh (namáhavá cesta hrdinu za zachraňujúcim darom) i jeho jednotlivé časti, komponované na spôsob seriálu, sa odohráva v nepomenovanom geologickom praveku, v podzemí, v prakoreňoch budúcej krajiny, „ktorú raz nazvú Slovensko“. Rozprávkové víly, ktoré zotrvajú v jej prapamäti, až kým neodovzdajú zázračný opasok Jánošíkovi, teraz ešte len rozdávajú farby vzácnemu podložiu v hlbinách, pod tušenými horami a ľudskými sídlami. Pamiatku na ten rozprávkový čas zachovajú drahokamy kornelit, opál, celestín, ametyst, malachit… Víly, najmä Kamienka a jej synček Viťúz, do nich vkladajú nielen farby, čo (ako Slováci mnohé v dejinách) museli nadobudnúť namáhavo, neľahko a za cenu obetí. Pyšná dúha by rada bola jediným vlastníkom krásy, vládla nad bezfarebnou (nevedomou), chudobnou krajinou. Uplatňujú sa všeplatné zákony rozprávky: dobro víťazí nad zlom. Nielen v rámcovaní rozprávkového seriálu, ale aj v jeho jednotlivých častiach. Každá z rozprávok je jednou z ciest na iné miesto budúceho Slovenska. Jediné miesto, odkiaľ Viťúz rýchlo odchádza, je rozprávková krajina plná hadolistov, ktoré môžu ublížiť už len tým, že sa o nich hovorí. Metaforicky: blízkosť zla je pre dieťa výsostne nebezpečná – ale tým sa autorka vlastne posunula úplne do našej súčasnosti.
Viac ráz sa autorke podarila vtipná aktualizácia – v ďalekej budúcnosti rozprávkoví hrdinovia tušia (humorne uchopené) Slivensko či Slopensko, kde je dobre, ale aj gágajúce kremnické húsky (Kremnické gagy) – stačí jej jemný náznak, čitateľ pochopí. A či úvod rozprávky Hadolist nie je celkom súčasný? Bohatí rodičia jediného syna „ráno sa vytratili, prichádzali neskoro v noci. Najímali všakovaké pestúnky, aby chlapca varovali. Lenže pestúnky peniaze zhrabli, dozreli na chlapca, ale ničomu ho nenaučili“. Takto bez citu vychovávané dieťa – nielen v rozprávke – zapríčiňuje mnohé zlo. Rozprávkový ,,náhrdelník“ končí sa v oblúku, kde sa všetko na dobré obráti (Viťúz a víly prekonajú dúhu, presvedčia ju, že je na svete farba, ktorú nemá a nikdy mať nebude – temnota bohatého podzemia – a zachránia farebný svet). V knižke sa v mnohých farbách odráža tradícia slovenskej rozprávky (ľudovej aj autorskej), vystopovať môžeme i odozvu kresťanskej legendy. Dieťa sa učí vnímať krásu jedinečného domova, veď rozprávka mu pomenúva aj niekoľko lokalít: Staré Hory, Slanské vrchy, Bukovské vrchy, Červenica, Smolník, Štiavnické, Volovské i Veporské vrchy, Pukanec, Ľubietová, Kremnica, Štiavnica, Magura, Veľký Lipník, Kamienka…
V rozprávaní je zreteľné, že jeho autorkou je poetka. Upozorní nás na to nielen úvodná a záverečná báseň, ale najmä vyjadrovacie prostriedky (metafora, hyperbola, nonsens, pomenovanie rozprávkových postáv s konotáciami na súčasnosť (Hraboch, Kliav). Snové, farebne pokojné ilustrácie Aleny Wagnerovej otvárajú malému čitateľovi svet víl a pokladov decentne a výtvarne kultivovane.
Magda Baloghová
