Karol 3D Horváth - Karol 3D Horváth

Karol 3D Horváth

Koloman Kertész Bagala – L.C.A. Publishers Group, Levice  2006

     Tretím, modrým, Karolom Horváthom (predošlí dvaja boli červený a zelený) završuje po dvoch rokoch od oneskoreného debutu svoj poviedkový cyklus ,,true color“ autor rovnakého mena, vlaňajší finalista konkurzu Anasoft Litera. Autor tým dáva najavo, kde sa vzala jeho metóda rýchleho zaznamenávania zložitých ľudských príbehov a groteskných výjavov. Odpovedá ňou na postmodernistickú výzvu vysmiať sa klasickému i modernistickému literárnemu pechoreniu a multimedializovať slovo, aby nenechalo na pokoji nič zo starých slovesných jednostranností a zvetrávajúcich ušľachtilostí. Ak si takto možno vytýčiť literárny cieľ, tak s pokojným svedomím sa dá povedať, že Karol Horváth ho rytiersky dosiahol: v jeho poviedkach naozaj niet ani úcty k tradícii, ani tradičných postáv, ani tradičných tém. Platí to o všetkých troch kolorovaných knižkách, o tretej azda najviac. Zato je tam plno všeličoho iného, takpovediac divadelného a performančného.

     Po prvé, je tam plno nehy. Pritom prvé, čo čitateľovi udrie do očí a do zmyslov, je krv a vulgarita. Oči vidia, nosy cítia, uši počujú, všetko sa dá ohmatať. Ľudským kynožením a drsným chlapáctvom sú kontaminované vari všetky poviedky zbierky. Hrdinovia vraždia alebo sú svedkami vrážd najamerickejšieho kalibru vylepšeného stredoeurópskymi špéciami. Pohybujú sa vo svete, kde dobré a pekné slovo je neslušnosť a duša s jej poryvmi opovrhnutiahodné trpáctvo. Mafiáni, undergroundoví vydedenci a hlúpi konzumenti ani nehľadajú príležitosť vystreliť na človeka, ošmeknúť blížneho, ukázať silu: žijú rovno v epicentrách krutosti, klamstva a tupých násilností. Často však urobia niečo, čo vybočuje z tohto normálu, a čo v tomto čudnom svete robí z nich excentrických čudákov: idú na pohreb s kaktusom a spadnú do jamy (Let muchy), napíšu na drevo gnómickú báseň tajnej milenke a zapália ju pred jej dverami (Najlepšia gnómická báseň) alebo v krvilačnom masopuste zdemolujú gýčovú dedinskú veselicu i s jej účastníkmi (Nenávidím dychovku), alebo si z nedostatku lepších možností siahnu na život. Je to preto, že žijú v autorskej predstave reálneho sveta a správajú sa tak, ako treba: sťa v módnom videoklipe idú v rýchlom slede zo situácie do situácie, z deja do deja až po sebazničenie. Ich poviedkový život mapuje s neľútostnou presnosťou a hororovou grotesknosťou všetko zlé, ale v tom, pravdaže, nie je ich literárny zmysel. Zmyslom je skôr varovná karikatúra sveta zabetónovaného konzumom a digitalizáciou. Zmyslom je práve paradoxná expozícia vnútorného života postáv, ktorá sa nemôže a ani nesmie realizovať v akčnosti exponovanej textom, ale ktorá v Horváthových postavách nepochybne existuje, a prejavuje sa najmä čudnosťami nepasujúcimi do fenomenológie konzumného veku. Takže prvý paradox: Horváth je rýchly, drsný a akčný, ale je predovšetkým o cite, o jeho absencii, deformáciách a úchylných prejavoch. Všetky tie vysmiate nedoručené kytice, kaktusy, horiace básne, snívajúce reality show a presolený sexualizmus sú prejavom nenaplnenej ľudskosti a Horváth nimi narába priam na hranici sentimentality.

     Po druhé, je tam plno literárnosti. Horváth vie, čo je detektívka, horor, thriller, čo je fantasy, čo realizmus, dobrodružná a sentimentálna próza, i to, na čom stojí obrazoborecké donkichotské hrdinstvo tzv. vážnej literatúry. Všetko to nejako zanechalo stopy na spôsobe tvorby vlastnej prozaickej vízie, ktorá je práve tak výsmechom a paródiou, ako cieleným budovaním vlastného štýlu. Ak povieme, že poviedky majú hlavu a pätu, znamená to, že dokázali premeniť bezbrehú beztvarosť súčasného pocitu sveta na presne vymodelovaný tvar, v ktorom sa myšlienkový mechanizmus spúšťa a funguje vďaka presne zameraným detailom spájajúcim obrovskú rozlohu príbehových vzťahov. Ak v rovine významu je všetko prekryté hrôzou a úpadkom, v rovine sujetovej výstavby všetko prekrýva vecný neutrálny jazyk vyrušovaný z pokoja vysoko príznakovými dialógmi.

     A po tretie, je tam plno civilizačnej inteligencie. Horváth má rád dedinu a predmestské periférie, ale jeho hlavnou témou je oná podprahová infiltrácia vzťahov ultramodernými spôsobmi a technológiami. A to je naozaj práca pre jemného diagnostika so zmyslom pre komiku, akým talentovaný Horváth nepochybne je.

Alexander Halvoník