Karol D. Horváth - Náš tip

KAROL D. HORVÁTH

Koloman Kertész Bagala – L. C. A. Publisher Group 2005

Nie, v titulku naozaj nechýba názov knihy ani meno autora. Meno štyridsaťštyriročného autora je názvom knihy a názov knihy menom autora, ktorý momentálne oneskorene debutuje, hoci nie neznámy, hoci niekoľkonásobný finalista Poviedky. Autor i text, toť jedno telo i jeden (?) duch, hoci telo je tu zároveň slabé a hriešne a duch mohutne rozletený ak nie do svetovládnych výšin, tak aspoň do nietzscheovských nadčlovečích svetov. Veru tak, Karol D. Horváth, to je taká kadencia srandy, že človeku naskakujú zimomriavky v tušení, že už ani smiať sa nedá bez hrôzy. Karol D. Horváth, to je stav, ktorý nastal, keď projektil bolesti prestrelil ubolené telo literatúry a bez milosrdenstva zasahuje všade a všetko, a keď všade a všetko je už iba strelené. Karol D. Horváth, to je pozostalosť po pechorení literatúry, z ktorého zostalo zopár poctivo vybrúsených močových kameňov a zopár vyleštených kostí, s ktorými si môžete zahrať guličky alebo pustiť sa do ušľachtilého mušketierskeho súboja o česť hriešnej sufražetky. Karol D. Horváth môže byť pre bárskoho bársčím, pre seba len hodinkovo presným textom, ktorý sa vám rozsype na dlani v momente, keď sa ho začnete vypytovať, koľko je hodín, a kedy a kam ide vlak, alebo na iné sprostosti.

Silvester Lavrík v „afterworde“ na zadnej strane obálky zdôrazňuje priamosť a presnosť „Karolovej metódy“. Je to pravda a niet k tomu čo dodávať. Iba ak to, že z hocičoho, čo by chcelo upresniť Horváthovu presnosť a priamejšie pomenovať Horváthovu priamosť, by ľahko mohla vzniknúť karikatúra presnosti i priamosti. Takže týmto by sa mohla i táto recenzia skončiť, lenže neskončí sa už len preto, lebo má k dispozícii ešte zopár riadkov.             

     Z ktoréhokoľvek z jedenástich textov s názvami od úvodnej bájnej a pomstiacej Nemezis, cez kafkovsky ladenú Premenu až po záverečnú banálne znejúcu Poviedku by sa dal urobiť film: bol by to drsný, krvavý, nemilosrdný, ale súčasne i nežný, láskavý a dobroprajný film. Bol by to zároveň akčný a činorodý film, pri ktorom by nebolo času na moralizátorské výklady a zastavenia. Horváthove texty skutočne tento potenciál majú: sú nabité akčnosťou, sú akčnosť sama, hoci stelesňujú exteriorizovanú psychiku s presahom do sociálna, ba až banálnej politiky. Poviedka Nemezis je napríklad panoptikom postáv, ktoré tak veľmi chcú zmeniť svoj osud a možno i osud svojho sveta, že zahynú, keď sa nad ich dejmi mihne tajomná postava ženy. Výklady týchto dejov môžu byť hocijaké, no jedno je isté: rozprávanie je do najmenších detailov také prepracované, živé a konkrétne, rozprávačská fantázia taká živelná a neodvodená, že všetky obrazy sú predovšetkým sebou a až potom interpretovateľnou textualitou, že rozprávačská hodnovernosť je jednoducho strhujúca a jednoducho nepopierateľná. Pravdaže, v takomto nahustenom rozprávačskom tesnopise Horváthovi nerobí problém navážať sa s rovnakou bravúrou a bez stvoriteľského kŕča do virtuality ako do najobyčajnejšieho reálu, pomenovať mnohé jedným, alebo naopak jednotlivé mnohosťou, stavať vedľa seba relatívne nesúmerateľné veci, napríklad opozitá hrôza a humor, ale i príbuznosti ako láska a neha, a ťažiť z ich napätia. Ak sa o to moderná slovenská próza so striedavými a najmä čiastkovými úspechmi pokúšala, Horváthovi sa to mimoriadne presvedčivo darí. Do jeho výsledného tvaru sa premietli nielen sociologické príznaky súčasnosti, ale aj pocitové a intelektuálne zmätky, a to s rovnakou ostrosťou a autenticitou. Dravá dejovosť jeho próz, spád, švih, nezaťaženosť psychológiou či ideológiou, to všetko sú príznaky autorstva, ktoré je väčšmi tvorcom významov, než ich pasívnym registrátorom.

     S Horváthovou prozaickou vervou priam vtrhlo do slovenskej prózy niečo nesmierne moderné, čo už ani nepolemizuje s postmodernistickými výdobytkami posledného desaťročia, ale rovno na ich pozostatkoch stavia textualitu, ktorá literatúru vytrháva z bezradnej skepsy a vracia myšlienkam ich priebojnosť.   

Alexander Halvoník