Recenzia
Patrik Oriešek
04.05.2006

Karol D2 Horváth - Čerstvý vzduch a smiech

Čerstvý vzduch a smiech

Karol D2 Horváth

Levice, Koloman Kertész Bagala, L. C. A. Publishers Group 2005      Druhá kniha poviedok Karola D. Horvátha, podobne ako prvá, prináša do našej literatúry unavenej dekonštruktivizmom a ustrnutej v slaboduchom a neplodnom intertextualizme závan čerstvého neoavantgardného vzduchu. Nie náhodou sa v textoch K. D. Horvátha objavujú významné paralely s tvorbou Daniila Charmsa, Tristana Tzaru, Andrého Bretona, Ivana Horvátha, Eugena Ionesca či s ďalšími avantgardnými tvorcami 20. storočia. Napriek autorovej oprávnenej nedôvere k literárnej kritike a jej metodológii (poviedka Marcel Mikola píše rozsiahlu novelu) sa pokúsime o krátky vstup do textuálneho univerza tohto svojského prozaika, komického enffant terrible súčasnej slovenskej prózy.

  Horváthove texty napriek fragmentárnosti vytvárajú dokonale uzavretý kruh, záhyb, stáčajúci sa sám k sebe a zároveň sám seba presahujúci. Logickú výstavbu narácie narúša iba iracionalita a absurdita obsiahnutá v jazyku a v sémantických transgresiách prebiehajúcich z fragmentu do fragmentu. Výrazne sa pociťuje afinita k marginálnym a psychopat(olog)ickým postavám vykresleným v ironických polohách, v neustále hyperbolizovanej podobe siahajúcej až k nezmyselnosti a dadaistickej negácii. Jednoduchý, často banálny príbeh dokáže Horváth katapultovať do neuveriteľne komických rozmerov, zvrtnúť rozprávanie nečakaným smerom, prevrátiť jazyk naruby, alebo všetko zakončiť dokonale absurdnou pointou. Zmnožené parodické zobrazenie reality má korene vo vzájomnom prestupovaní sa viacerých módov písania, svojrázne deformovanom (grotesknom) subjektivizme a deskriptivizme, ktorý sa dá považovať aj za (intertextuálny) návrat ku komickým lapsusom éry nemého filmu. Dôležitú úlohu zohráva využitie vulgarimov, chladnokrvne (jasnozrivo) vykalkulovaných naračných postupov a nelegálne použitých schém syntaxe myslenia charakteristických pre neliterárny prehovor. Horváth nikdy nenudí, a tam, kde by sa už mohlo zdať, že je vyčerpaný, nastúpi fantasmagorická alebo chimerická vízia, ktorá nás uistí, že „pravidlá hry“ vôbec nechápeme a samotnú hru nikdy neovládneme. Horváthovo písanie sa posúva za hranice tradičného textualizmu, jeho poviedky sa nepotrebujú odvolávať na postmodernistické (kon)textuálne a ornamentálne „dômyselnosti“, a stavajú, ako sme už spomenuli, na starších, avantgardných výdobytkoch modernej slovenskej a európskej prózy.

  Horváthovými obľúbenými témami sú sociálne a subkultúrne fenomény popkultúry zúžené na svoju podstatu. „Hrdinovia“ sú ovládaní fantáziami a obsesiami, neraz bizarnými. Pseudopsychoanalytické skúmania svojich postáv preto Horváth privádza ad absurdum. Slovenské reálie, ktoré ani netreba príliš karikovať, dokáže niekoľkými slovami opísať tak presne, že nadobúdajú nový, často hrôzostrašnejší alebo ešte komickejší význam ako v skutočnosti. Horváthovo majstrovstvo spočíva v naratívnej skratke, zhustenom deji a ustavičnom balansovaní na okraji gýču a grotesky. Zdá sa, že Horváth posúva hranice slovenskej prózy niekam, kam si mnohí mysleli, alebo v to aspoň tajne dúfali, sa nikdy nedostanú. Faky a Husťoch z poviedky Lovrs, nadpráporčík Piater bojujúci s narkomafiou a riedkym ochlpením, Marcel Mikola píšuci rozsiahlu novelu, autoškola Modul, tučný Dominik, ufóni a policajti, to sú len slabé náznaky niečoho hlboko komického v nás.

  „Spôsob akým Horváth kreuje mená svojich postáv, by si tiež zaslúžil samostatnú štúdiu,“ mohli by sme povedať spolu s Marcelom Mikolom píšucim rozsiahlu novelu, i keď je to vlastne recenzia. Horváthov spôsob kreovania mien pozostáva z využitia, kalkovania a alúzívnosti, často len iluzórnej, na mená známych „osobností“ slovenskej, predovšetkým tej kvalitatívne najúbohejšej, popkultúry, ale nevyhýba sa ani využívaniu a karikovaniu ľudových jazykových trendov z bratislavskej ulice či z dedinskej krčmy, ani parodovaniu schém zaužívaných v istých oblastiach a k nim stereotypne patriacim názvom a pomenovaniam. Notoricky známe lexikálne a ideové bloky slovenskej klasiky a tradicionalisticky orientovanej literatúry necháva vystavené napospas samým sebe a dekonštrukčným hrám postmodernizmu, keďže už viac nie je dôvod dotýkať sa ich, tak isto ako sa nezaujíma ani o stereotypy už spomínanej literatúry radiacej sa do režimu hlučného, demokraticky pluralitného, ale dnes de facto vládnuceho, postmoderného písania. V slovenskej literatúre sa tak v K. D. Horváthovi na počiatku nového milénia zjavil autor, ktorý môže literatúre prinavrátiť jej zbytočne stratené pozície, či už v rámci čitateľskej príťažlivosti alebo všeobecnej zrozumiteľnosti, a dokázať, že kvalitná literatúra nie je určená len úzkej skupine literárnovedných snobov a ich epigónom, ale všetkým.

Patrik Oriešek