Vyhľadávanie
Bratislava, Agentúra SIGNUM 2006
Na Slovensku bol plodný autor odjakživa podozrivý. A je dodnes, hoci trh to vidí inak a plodnosť priam diktuje. Keď si však prečítate vyše štyristo strán rozličných, zväčša diskurzívnych textov, a nenájdete v nich žiadnu hlúposť, azda aj vás prejde akákoľvek podozrievavosť. Navyše, ak autor týchto textov na niekoľkých miestach duplikuje, že sa necíti byť plodný, hoci napísal vyše tridsať prozaických knižiek, ktoré by sa dali pokladať trebárs aj za apoteózu plodnosti, musíte chtiac-nechtiac svoje podozrenie z grafomanstva zmierniť prinajmenšom na podozrenie z potmehúdstva. A pravdepodobne až potom sa dostanete bližšie aj k autorovi, ktorý debutoval takmer pred polstoročím a ktorého „plodnosť“ domestikovala v slovenskej próze nielen humor, ale aj horor, nielen pôžitok, ale aj zdesenie, nielen lásku, ale aj jej zvrátené rozkoše a odpudivé grimasy. A plno iných vecí, ktoré v čase ich splodenia vyvolávali práve tak čitateľské nadšenie ako búrky nepochopenia, hoci dnes sú už, povedzme, samozrejmou súčasťou aj toho najobyčajnejšieho písania. Takže naozaj: „plodnosť“ autora Zdesenia (1965), Tisícročnej včely (1979) a Milodaru slučka (1991) je hľadaním optimálnej podoby prózy pre storočie plné besov, v ktorom humor, irónia, groteska, persifláž, ergo oná potmehúdskosť, je nevyhnutnou daňou za to, čím utrpela noblesa človeka prebíjajúceho sa húštinami nedorozumení, sklamaní a šokujúcich odhalení. „Plodnosť“ Petra Jaroša nie je nedostatkom štýlu, ale poctivým zavracaním myšlienok noblesného talentu ťažko si hľadajúcich miesto medzi odľudšteným faktom a ľudským snom. A ak to nie je celkom jasné zo všetkých tých kníh, ktoré Jaroš napísal, táto nebeletristická kniha to prinajmenšom potvrdzuje.
Výber v istom zmysle nadväzuje na knihu Loď lásky s príznačným podtitulom Kronika dobrých nádejí (2000). Aj ona je výberom z prebohatého autorského archívu, aj ona sa podujala dokumentovať beletristickú cestu plodného autora. Kárový horník zrejme siahol ešte hlbšie do šuplíkov a vylovil stadiaľ kadečo: od intímnych poznámok z roku 1964, cez publikované materiály, rozhovory, glosy a iné publicistické prejavy, až po priam filozofujúce a sociologizujúce eseje o literatúre a spoločnosti, najmä po roku 1989 (posledný rozhovor z januára 2004). A všetko toto lovenie je zastrešené mottom: „Čím sa somárovi lepšie darí, tým viac vôkol seba kope.“ Na prvý pohľad tieto texty nie sú ničím zádrapčivé a smerujú najmä k vysvetľovaniu autorskej pozície v zložitých literárnych a spoločenských súradniciach. Stačí si však pripomenúť okolnosti, za ktorých vznikali, aby sme z nich pochopili, že to, čo Jaroš vkladal do svojich prozaických výtvorov, bolo zaiste väčšmi motivované snahou vysloviť sa, vyznať sa zo životného pocitu, než za každú cenu upútať a zviditeľniť sa, ako to u reformátorov literatúry nezriedka býva. Ani v rozhovoroch a takpovediac programových textoch neprekračuje hranice svojej cudnosti a väčšmi trpezlivo vysvetľuje než burcuje a šermuje valaškami. A napriek uvoľňujúcim sa hatiam výrečnosti akoby ani nemal o čom hovoriť hlasnejšie: svoje písanie pokladá za prirodzené a jasné, svoje experimenty za čosi, čo nechápe len ten, kto nevyšiel spoza humien. Hovorí len toľko, koľko podľa neho treba povedať, hovorí tak, aby to hlavné zatajil. Akoby mimochodom povie, že v próze „najkratšia cesta k riešeniu je – keď tečie krv“, akoby mimochodom sa prizná k niečomu, k čomu by sa priznalo máloktoré „svedomie doby“: „Naliehavo potrebujem písať po istom čase vždy inakšie.“ Zato máloktorá výpoveď sa zaobíde bez rodného Liptova (Hybe), alebo bez toho, aby sa nepriznal k osobnému kultu lásky či k nenávisti k nenávisti, k vojne a zrade. Možno to sú (plus ekológia) tie najkľúčovejšie slová aj z neskorších písomných prejavov z deväťdesiatych rokov, keď sa riešili také problémy ako nacionalizmus, spolužitie s Čechmi alebo Maďarmi, keď na programe dňa boli vážne sociálne otrasy či ďalšie smerovanie Slovenska. A prirodzene, keď išlo o kultúru a jej zachovanie: „Bez kultúry niet mravnosti a bez mravnosti nefungujú elementárne zákony sociálne, ekonomické, nemôže existovať veda.“ Láska je pre neho apolitická a kultúra „nedovoľuje nenávidieť“.
Jarošove paberky v každom prípade osvetľujú jeho tvorbu, ale zaiste vracajú aj múdrosť do čias, ktoré žijeme.
Alexander Halvoník
