Po ulici oproti ide rehoľníčka, dnes ste stretli už druhú. Rozlíšite ich v dave vždy, ale len málokto vie vyčítať z ich odevu, či je to školská sestra mimo pracoviska alebo karmelitánka na ceste k lekárovi. Dokonca ich nevedia rozoznať ani vo vnútri Cirkvi, kde sa hovorí vtip, že koľko je ženských reholí, nevie ani Boh. Možno aj tieto „biele miesta“ boli popudom pre autorov Adriána Lančariča a Petru Boženu Trnkovú k vytvoreniu expozície a neskôr katalógu rehoľných rúch Rehoľné a mníšske rúcha na Slovensku.
Kniha v pevnej väzbe je v skutočnosti totiž logickým pokračovaním výstavy, ktorá sa konala v roku 2015 vo výstavnej sieni arcibiskupského paláca v Trnave. Predstavila 50 rúch, ich nositeľov a získala si pozornosť domácich aj zahraničných návštevníkov. Obrazová publikácia Rehoľné a mníšske rúcha na Slovensku však po ďalšom zbieraní informácií zahŕňa až 29 mužských a 49 ženských rehoľných a mníšskych spoločenstiev, ktoré u nás pôsobia. Nie sú tam obsiahnuté všetky, tri z nich spoluprácu odmietli, medzi nimi napr. aj Misionárky lásky (sestry Matky Terezy), a to aj z pragmatických dôvodov, keďže každá z nich má len to rúcho, ktoré má práve na sebe, takže nemohli poskytnúť odev na fotografovanie.
Kniha obsahuje farebné fotografie každého rúcha: jednu veľkú spredu a dve menšie fotografie z profilu a zozadu. Okrem toho v nej nájdete základné informácie o každom spoločenstve: oficiálny názov v slovenčine aj v latinčine, skratku a bežný skrátený názov, dátum a miesto založenia, meno zakladateľa, rok príchodu na Slovensko, súčasné sídlo, meno aktuálneho predstaveného, aktuálny počet členov a komunít s adresami a tiež poslanie. Údaje boli aktualizované k 31. marcu 2018. Tieto informácie slúžia iba ako východisko k ďalšiemu záujmu o život reholí na Slovensku. Dôraz je položený na samotný obrazový materiál, ktorý môže slúžiť napr. ako pomôcka pre tých, čo pracujú s vizuálnou kultúrou – ikonografiou či hereckými kostýmami.
Obrázky však dopĺňa aj text, ktorý dáva knižke duchovný rozmer: Niekoľko úvah o habite od dominikána Reginalda Adriána Slavkovského, filozofa a univerzitného pedagóga. Je to pohľad „zvnútra“, od nositeľa habitu, ktorý sa zamýšľa nad jeho úlohou v zasvätenom živote. Veď svoj odev rehoľník vníma i ako „neustálu pripomienku duchovnej dimenzie svojho života. Ani v reholi sa totiž človek nestáva anjelom a neustále je vplietaný do siete každodenných starostí, ktoré majú tendencie duchovný rozmer života zakrývať“. Tak sa rehoľný odev stáva aj symbolom pokory a zdôraznenia osobitého poslania. Je odkazom na život v spoločenstve a osobité charizmy, tradíciu. Vyčleňuje z davu a vzbudzuje aj istý druh pýchy (na svojich zakladateľov a predchodcov), ale mal by byť v prvom rade pripomienkou pokory a neustáleho hľadania Boha. Lebo vstupom do rehole sa nezískajú odpovede na otázky (hoci „okolie“ môže mať také očakávania). Získa sa iba štartovacia čiara vo vzťahu k Bohu, ktorý je potrebné si každý deň pripomínať (aj odevom). Byť rehoľníkom je podľa Slavkovského len východisko, nie cieľ. Obliečka, teda získanie rúcha pri zložení sľubov, je len jedným z krokov na ceste rásť v túžbe po naplnení chariziem rehole a v láske k svojmu povolaniu šíriť duchovný poklad Božej milosti, Kristovu lásku. Rehoľný odev predstavuje pre nositeľov to, čo každý odev: pohodlie a vyjadrenie svojej osobnosti. Vyjadruje príslušnosť ako bežná uniforma, ale má aj duchovný rozmer: mnohí rehoľníci a rehoľníčky o ňom snívali ako o naplnení svojho povolania.
Aj na základe tohto možno k zaujímavému katalógu rehoľných odevov s úsmevom dodať, že ak cítite povolanie k zasvätenému životu, ale neviete sa rozhodnúť, ktorá charizma by vám bola blízka, môžete to skúsiť aj podľa strihu či farby jednotlivých habitov. Veď toto oblečenie bude celý ďalší život vyjadrovať vašu príslušnosť, a tým aj časť vašej osobnosti.
Miroslava Kuracinová Valová
