Recenzia
Antonia Bednáriková
13.09.2004

Kavka z periférie

Anna Antošová

Kavka z periférie

Bratislava, Ikar 2004

Pred vyše desiatimi rokmi ponúkla Anna Antošová svoj 600-stranový rukopis na vydanie. Vydavateľstvo prejavilo záujem o knižný titul, ale malo požiadavku – text skrátiť. Autorka sa na to neodhodlala a urobili to až jej blízki po jej smrti. Na knižných pultoch sa tak predsa len objavilo toto milé, veselé aj smiešno-trpké rozprávanie.

Kavka z periférie nie je iba príbehom autorky, ten by bol nezaujímavý: vyrastala obklopená láskou, vyštudovala učiteľský ústav, vydala sa z lásky, v šťastnom manželstve sa jej narodili dve deti, v svojej práci nachádzala radosť. Nuda až gýč, však? Kavka z periférie je predovšetkým príbehom doby a genia loci starej Petržalky, presnejšie Starého Hája.

Antošová využila svoj rozprávačský dar, pozorovateľský talent a vysokú mieru empatie na vykreslenie množstva postáv reprezentujúcich rozličné typy obyvateľov bratislavskej periférie. Umožnila jej to dôkladná znalosť pomerov, ako obyvateľka Petržalky a riaditeľka školy videla miestnym obyvateľom až do hrncov a manželských postelí. Jej drobnohľadu neušli ani predstavitelia školských a miestnych inštitúcií, a tak sa pred nami odkrývajú aj bizarnosti z čias budovania socialistického školstva, či rázovité stranícke schôdze, kde v uznesení okrem toho, komu treba odpratať sneh a nakúpiť, lebo je chorý či starý, kto odprevadí po schôdzi domov tajomníčku stálo: ,,Klepnúť po prstoch Floriánovi”. Prečo? ,,Ten Flóro, to ci je taká svina. Bije doma ženu aj dzeci potajenky. Už je chudera, samá sinavica. Pujdemu mu dohovorit, ale musíme počkat, až bude strízlivý.” Celkom iný charakter mali stredajšie porady riaditeľov škôl, kde im ,,pravidelne vynadali za nesplnené úlohy, ktoré sa splniť nedali”. Autorka sa však na problémy vždy díva ani nie z nadhľadu, ale z tej lepšej či veselšej stránky. Mala aj to šťastie, že riadila výstavbu dvoch nových škôl a obe sa dokončili! Prvá stavba bola skutočne kuriózna. Bolo to ešte v Hornom Bare. Vyhliadla si dve maštale, zorganizovala miestnych obyvateľov a o pár mesiacov boli na svete nádherné triedy. Mladá riaditeľka do kufra naskladala účty za poldruha milióna a išla žiadať na povereníctvo školstva ich preplatenie. A čuduj sa svete, byrokrati zaskočení jej naivným nadšením a nevedomosťou, pomohli s legalizáciou stavby aj s preplatením účtov. Už skúsená začala stavať školu v Starom Háji. Miestni zase šokovali ju, keď sa v školskom parku objavili strieborné jedličky ,,premiestnené” z mestského parku.

Osobitnou kapitolou sú osudy detí zanedbávaných, so zlou macochou, či kolotočiarky Ramony. Z medziľudských vzťahov a v učiteľskom zbore vyniká príbeh učiteľa, ktorý túžil byť maliarom izieb a postava školníčky Joje. Príbeh Joja, Jojo a ojo, v ktorom školníčka plní unáhlený príkaz riaditeľky a spolu s manželom vezie drevený železničný kontajner s kolesami, aké sa používajú na železnici, cez celé mesto na železničnú stanicu, vyniká nielen situačnou komikou, absurdnosťou byrokracie, ale je aj výrazom dôvery a úcty školníčky voči riaditeľke a naopak. Joja takto opisuje časť cesty: ,,Šak sú tu šíny, po kerých chodzá električky. Čo keby sme vozík dali na šíny... Vzali sme vozík a dávali na šíny. Ešče sme ho nestačili any porádne napasovat, a už prihrmela električka a čo cingá, to cingá. Jojo bol z teho cingotu už pomýlený. Tak sem si ukázala na čelo a kukala na teho šoféra v električke, ale on len cingal. Tak sem mu pohrozila  a zakričala: ,Čo cingáš? Šak Jojo nemá v sebe tolko elektriny jako ty!‘”

Hoci v knihe nájdeme aj slabšie miesta, ponúka príjemný čitateľský zážitok. Autorka sa neuchyľuje k bezúčelnému používaniu vulgarizmov, opisov posteľových scén či brutality a napriek tomu cítiť z jej textov veľmi silno všetky emócie – lásku, hnev, bolesť aj strach.

Mimoriadny pôvab a nostalgické čaro má Kavka z periférie pre niekdajších obyvateľov Petržalky, ktorých domy, domčeky, ovocné záhrady a záhradky nahradili dnešné paneláky, avšak drsná i láskavá, ohľaduplná i krutá, ale úprimná periféria zostala v dušiach jej obyvateľov a pre ďalšie generácie v tejto knihe.

Antonia Bednáriková