Recenzia
Dávid Dziak
03.06.2020

Každé dieťa potrebuje Kika

Kiko jeden, Kiko dva

Toňa Revajová: Kiko jeden, Kiko dva

V škôlke. Bratislava: TRIO Publishing, 2019

 

Po roku skúsená a oceňovaná autorka pre deti a mládež Toňa Revajová opäť prichádza s výbornou prózou pre čitateľa predškolské­ho veku pod názvom Kiko jeden, Kiko dva. V škôlke. Kniha je podobná a rovnako hod­notná ako jej predošlý titul z roku 2018 Rok Sivka ohniváka. Autorka sa opäť zamerala na postavu predškoláka, avšak tentoraz pracuje s dvoma detskými protagonistami: chlapcom Goranom a dievčaťom Kajkou. Premyslene a vyvážene strieda zameranie narátora raz na jedného, raz na druhého protagonistu, čo však nebude miasť detského recipienta, ke­ďže je to kompozične oddelené: G ako Goran; K ako Kajka.

Revajovej sa opäť podarilo majstrovsky zo­braziť detský svet. V popredí je priateľstvo škôlkarov a susedov Gorana a Kajky, ktoré je kreované verne a pôsobivo: „Vlastne je úplne jedno, prečo Kajka odišla. Nie je tam a jemu sa zdá, že sa odrazu vyprázdnil celý dvor“ (s. 8). Ich život sa nemoduluje idealizovane, občas sa pohnevajú: „Kajka sa s ním dnes nehrá“ (s. 12), aby sa vzápätí zastali jeden druhého, a tým posilnilo ich priateľstvo. Ďal­ším tematizovaným problémom je napríklad blížiaci sa prechod zo škôlky do školy, keďže nebudú spolu chodiť do jednej školy: „Kajka úplne zdrevenie. Uvedomí si celú pravdu. Teta Maja si myslí, že ma potešila, ale povedala mi úplne najsmutnejšie, čo sa dalo. Škola je smútok. Lebo ja idem do inej školy a Goran do inej. A to bude strašné“ (s. 10).

Postavy a jednotlivé situácie teda pôsobia autenticky, preto bezpochyby sa s chlapčen­ským alebo dievčenským hrdinom identifiku­je čitateľ predškolského veku, ale aj mladší školáci. Detské nazeranie na svet, ich mys­lenie a uvažovanie je presvedčivé: „Kajka sa vráti do postele a premýšľa, kam sa tratia dni. Večer mama povie: ,Keď sa zajtra zobudíme…ʻAle keď sa zobudíme, vôbec nie je zajtra. Je dnes. Zajtra bude zajtra, ale zasa všetci budú hovoriť, že je dnes. Kajka to zistila už dávno. Goranovi nepovedala nič, aby nebol smutný. Lebo ona už dobre vie, že zajtra nie je nik­dy. A najhoršie je, že z dneška vždy v noci vznikne včera. Ale až zajtra. Aspoň že to“ (s. 50). Detský aspekt sa tvorivo prejavuje aj v jazykovej rovine: „Vôbec mi nepomôže, ak sa odhnevám“ (s. 11).

Text je pútavo ozvláštnený, Goran a Kajka majú svojich plyšových mackov, Kiko jeden a Kiko dva, s ktorými komunikujú a ktorí im niekedy dokonca odpovedajú, čo však možno interpretovať ako detské dotváranie reality fantazijnosťou: „Keď sa niekto rozpráva so psom alebo mačkou, tak prečo by sa Kajka nemohla s Kikom?“ (s. 26). Kiko je ich obľúbe­ná hračka, s ktorou v noci spávajú a ktorú si nosia so sebou do škôlky. Mnohokrát sa táto plyšová hračka stáva ich útočiskom: „Vez­me Kikovu labku a pohladká si tvár“ (s. 95), preto sa o ňu starajú a ochraňujú ju, pričom sa prejavuje aj ich empatia: „Mal som Kika pustiť, keď mi ho Leo driapal, vravel si Goran. Nabudúce mu ho dám. Nech si ho radšej vez­me, len nech sa mu nič nestane“ (s. 26).

Revajová, podobne ako v predošlej próze Rok Sivka ohniváka, citlivo stvárňuje proces čítania knihy samotným dieťaťom – prvoči­tateľom, ale aj proces čítania dieťaťu – rituál pred spaním, keď mama číta Kajke Snehovúkráľovnúa Malúmorskúvílu. Tým implicitne poukazuje na dôležitosť čítania a s tým spoje­ný estetický zážitok a katarziu: „Je netrpezli­vá, aj keď vie, že pri tých troch stranách, ktoré jej mama číta dnes večer, bude plakať. Je to tam, kde malá morská víla pôjde za hnusnou čarodejnicou“ (s. 49). Súčasťou textu je aj jem­ný humor: „V škôlke ma stále niekto otravuje. Kajka, poď mi prečítať toooto! Kajka, poď mi prečítať heeento!“ (s. 10). Detského čitateľa zaiste oslovia aj krásne ilustrácie Kataríny Krajčovičovej.