Každý z nás je „iný“

Valter Hugo Mãe: Syn tisícich otcov

Preklad: Lenka Cinková

Bratislava: Portugalský inštitút, 2021

 

 

Syn tisícich otcov, román o predsudkoch a najrôznejších podobách inakosti, no aj o láske, prijatí a pochopení portugalského spisovateľa Valtera Huga Mãa dôstojne nadväzuje na portugalskú tradíciu rozprávačstva a má všetky potrebné atribúty: svojské postavy s nezvyčajnými osudmi, poetický kvetnatý jazyk, drsné momenty aj štipku tajomna.

Na začiatku knihy stretávame rybára Crisóstoma, ktorý sa cíti polovičný, pretože nemá deti. A keď sa hneď v prvej kapitole ujme osirelého chlapca Camila, na perách sa mu zrazu zjaví dvojnásobný úsmev. Hoci to pôsobí ako idylický koniec, je to len začiatok.

V istej dedine žije sama v dome liliputánka, ktorú všetci ľutujú, starajú sa o ňu, nosia jej najmenšie zemiačiky a najmenšie ryby z úlovku, súcitia s ňou, no nik ju nechce skutočne spoznať, nik sa o ňu nezaujíma ako o človeka, je pre celú dedinu iba chudera, ktorej treba pomôcť, lebo tak sa to má, a možno sa s ňou porovnať a umenšiť si tak vlastné trápenie. No keď jedného dňa otehotnie a otcom môže byť hociktorý z pätnástich dedinských chlapov, stáva sa z nej v očiach dedinčanov obluda.

Mladá Isaura sa na veľké naliehanie oddá svojmu milovanému ešte pred svadbou, veď všetko je dohodnuté, sú zasnúbení, tak prečo mu trošku neustúpiť. No len čo mladý muž dostane, čo chcel, odvrhne ju. Potupená zostáva v rodičovskom dome, navyše s matkou, ktorá sa jedného dňa zobudila a zrazu rozprávala s francúzskym prízvukom, ktorý ju ničí ako choroba a oberá ju o hlas, radšej mlčí, než by mala hovoriť takto. Isaura zasa uverí, že takáto použitá už nestojí za nič; akoby hodnota človeka stála na tom, čo má či nemá medzi nohami. Naveľa pristúpi na sobáš z rozumu so „zženštilým“ mužom, ktorý jej však ujde už v prvú noc.

„Zženštilý“ Antonino prekvapivo ujde k svojej matke, ktorú spoločnosť tak nakazí nenávisťou voči inakosti, že by syna najradšej zniesla zo sveta. Veď ho na svet priviedla, môže ho zo sveta aj zniesť (ako jej dokonca radí suseda), on si predsa nezaslúži žiť a ona by sa tak očistila; už by nebola matkou zvrhlíka, opäť by z nej bola pani Matilde.

Životy postáv sa postupne prepájajú, protagonisti sa navzájom spoznávajú a začínajú chápať svoje odlišnosti. Keď Cristóstomo musí počúvať ďalších rybárov, „počestných mužov“, ako sa zabávajú na účet Antonina, vymýšľajú si tie najhoršie nechutnosti a prirovnávajú ho k vybájeným morským príšerám, pomyslí si: „Človek nikdy nie je vymyslený. Z tejto pravdy treba vychádzať a ak už pre nič iné, aspoň zo slušnosti alebo počestnosti rozprávať o Antoninovi pravdivo, bez nezmyselných predsudkov a nevymýšľať si historky, ktoré ohlupujú...“ (107)

Prostý rybár Crisóstomo sa javí celkovo ako veľmi múdry človek s pevnou integritou, preto neprekvapí autorovo priznanie: „Zámerne som z neho urobil priam rozprávkového hrdinu. Svojho psa som pomenoval Crisóstomo, aby som aj ja mal v živote niekoho takého,“ vraví v rozhovore s prekladateľkou v závere knihy.

Vývoj postáv a udalostí prináša zmenu k lepšiemu aspoň v mikrokozme hlavných hrdinov. Spoločne nachádzajú šťastie, lásku, rodinu. A neumárajú sa ani si nevyčítajú, čím všetkým museli prejsť, kým sa dostali až sem. „Na utrpenie, na ktorom sme vystavali šťastie, treba spomínať s láskou.“ (str. 152)

 „Odmalička túžim liečiť svet i ľudí, pomáhať,“ vyznáva sa autor a túto svoju túžbu úspešne pretavil aj do románu Syn tisícich otcov. Vďaka prekladu Lenky Cinkovej sa k slovenskému čitateľstvu dostáva v celej svojej poetickej kráse a naliehavosti, pretože prekladateľka sa nezľakla ani hrubších výrazov a ohavnosti, ktorá nevyhnutne číha v príbehoch o ľudských odlišnostiach.