Recenzia
Lýdia Čelková
25.04.2019

Každý žáner je dobrý, okrem nudného

Koncom minulého roka vyšlo vo vydavateľstve Tatran voľné pokračovanie špionážneho románu Prehra (2017) pod názvom Rozpad. Túto druhú časť trilógie venoval autor Mark Verin „všetkým občanom Československa (28. 10. 1918 – 31. 12. 1992)“.

Dej románu začína v nových spoločenských pomeroch po zlomovom roku 1989 v štátoch strednej a východnej Európy. Tie výrazne zasiahli aj do životov hrdinov z predošlej časti – priateľov zo štúdií Rusa Volčkova, ktorý sa po rozpade Varšavskej zmluvy vrátil z NDR , vystúpil z KGB a hľadal si svoje miesto v živote, a Slováka Gulivera, ktorý po návrate domov dlho hľadal prácu a našiel ju až neskôr po známosti v knihárskej dielni, kým ho „nenašli“ a neponúkli mu miesto na ministerstve. Onedlho zistil, že je za tým jeho známy Peter, bývalý spolupracovník tajných služieb USA. Samozrejme, všetkých troch protagonistov spájala láska ku krásnej Lotyške Anne, ktorá zostala v USA.

Tentoraz sa väčšia časť špionážneho románu odohrala v zahraničí, len úvodné kapitoly a epilóg autor venoval domácemu prostrediu. Nové udalosti so „starými“ postavami uviedol Verin veselou príhodou zo stredoslovenskej krčmy, v ktorej sa zastavila prezidentská kolóna pred návštevou významného strojárskeho podniku („veď je dôležité, aby si ľudia správne vybrali“). Súčasťou delegácie bol už aj Guliver, ktorý citlivo vnímal, čo sa deje a čo čaká jeho rodné mesto. Trpko konštatoval: „myslel som si, že ste ma angažovali, aby som zaznamenal, čo vidím a nie to, čo chcete, aby som videl“. V snahe pomôcť ohrozenému podniku, prijal ponúknutú funkciu poradcu pre konverziu vojenského priemyslu. V tejto pozícii navštívil Švédsko, kde sa však dozvedel z úst zahraničného odborníka a poradcu, že pokiaľ ide o tanky na Slovensku, „s tým je koniec. Schluss. Rozumiete?... Nemôžete posielať zbrane do krajín, ktoré sa správajú nepriateľsky k spojencom“. Stále dookola počúval len o transformácii, ale uskutočňovali sa iba návštevy, porady a nič viac. Až neskôr si uvedomil, že „nositeľmi tých správnych rozhodnutí boli zahraniční odborníci a asistenti, ktorých sme považovali za nespochybniteľných“.

Ďalšia konferencia o konverzii sa konala onedlho v USA. Termín sa však posunul, a tak Peter vybavil Guliverovi lákavý náhradný program – stretnutie s Annou v Novom Mexiku. Nečakaný výlet však bol len klam nekompromisných hier tajných služieb, ktoré Guliver spočiatku nepostrehol. Tešil sa zo stretnutia s dávnou láskou Annou. No v pozadí sa už rozpútal zápas o získanie informácií, v ktorom sa využívali akékoľvek prostriedky. V Guliverovom prípade bol tento zápas poznačený intrigami, úskokmi, mŕtvymi Indiánmi i jeho zatknutím spolu s Annou. Práve kapitoly venované udalostiam v Novom Mexiku i bolestivej rozlúčke s ťažko chorou Annou patria k tým najzaujímavejším, najdynamickejším častiam románu aj vďaka málo známemu prostrediu vrátane celej zložitej operácie, priam manévrov tajných služieb. Guliver sa nevedomky priplietol do tejto akcie, preto tajní sledovali každý jeho krok.

Po návrate domov ho „pre istotu“ Peter vyslal do Moskvy, či predsa nemá a neodovzdá nejaký kompromitujúci materiál. Tu sa po rokoch opäť stretol s priateľom Volčkovom, ktorý ako agent vo výslužbe pôsobil na univerzite v Leningrade a neskôr dostal dôležitú funkciu v Moskve. Preto vedel o Guliverovej úlohe v USA a ocenil jeho náhodnú pomoc. „Zas ste ma zatiahli do svojej hry“, skonštatoval pri rozlúčke Guliver.

Hoci v záverečnom epilógu románu „nepadli“ nijaké mená, v imaginárnom rozhovore T. G. M. s jeho nástupcami ponechal autor na čitateľoch, či „spoznali“ ďalších protagonistov. Zveril im dostatočný priestor na zamyslenie sa a vytvorenie vlastného názoru.

Dramatické udalosti v zahraničí a domáci zápas s veternými mlynmi nebránili M. Verinovi, aby sa v románe úprimne vyznal k  vzťahu k rodnému kraju, ktorý nikdy nevymazal zo svojich spomienok a srdca. Špionážny román Rozpad priniesol autorov pohľad na nedávnu históriu. V mnohom čerpal z vlastných skúseností, mnohé prežil a mnohé udalosti ním bytostne otriasli, preto mu ostali navždy v živej pamäti. Čitateľom len trpezlivo pripomínal udalosti a fakty.

Na záver si vypožičiam slová V. G. Belinského: „každý žáner je dobrý, okrem nudného“. To platí aj na Verinov Rozpad a uvidíme, či aj pre tretiu časť trilógie.

Lýdia. Čelková