Vyhľadávanie
Pred treťou knihou?
Ján Gavura: Každým ránom si, Levoča, Modrý Peter 2006
Básnický svet Jána Gavuru nie je bez literárnych súvislostí, odkazov, napojení a prepojení, naopak – práve ony ho vrstva za vrstvou presvetľujú, zamlčujú i odhaľujú. Autor nenecháva čitateľa tápať ani netají svoje inšpirácie, ale tvorivo ich zapája do textu, vychádza z nich, často im pridávajúc popri základnom ešte iný význam, akoby sa na hrot ihly toho mohlo pomestiť viac.
Gavurova prvá básnická zbierka Pálenie včiel (2001, Cena Ivana Krasku), akoby väčšmi než po zemi chodila po vodách - „Pridlho obraciaš hlavu a vznášanie nie je už zemou priťahované“; autor pomerne namáhavo a sťažka definuje svoju podstatu, umiestňuje svoje obrazy, celý je odvzdušnený, akoby duchom neprítomný, no vznikajú tak texty, ktoré čitateľa oslovia svojou naliehavosťou i hĺbkou. Básnik naisto celkom náročky do veršov takmer nevstupuje, iba ak z odvrátenej strany zrkadla.
Jeho druhá zbierka Každým ránom si už názvom skoro apeluje na prítomnosť, jej nevyhnutnosť v každodenných činnostiach, obradoch. Autor sa tu väčšmi približuje aj sám sebe, aj celkom pozemským veciam, konfrontujúc ich navzájom, a zdá sa, že spôsob prevažne uplatnený v prvej zbierke je preňho produktívnejší, privádza ho do metaforicky presvedčivejšej tóniny: „Zo strún, takých znelých / a náladových, / sa viaže uzol“, Pálenie včiel, s. 17). Akoby to, že si všíma blízke, bezprostredné veci, ktoré ho zasahujú po citovej stránke, oberalo jeho poéziu o dimenziu hĺbky, možno ho istým spôsobom brzdia aj úsilia o pointovanie krátkych básní, ktoré nie vždy prirodzene vyplynie z dikcie textu.
Básňam, a najmä pri ich ukončovaní, priveľmi neprospievajú ani vznešené obrazy, ktoré hrozia prázdnou rétorikou („smrteľná ľahnúť na biele lôžko“, Porcelán), či „reč zvierat je rečou svedomia“, Iný mních). Niekedy sú najmä literárne pripravenejšiemu čitateľovi priveľmi jasné pokusy o ozvláštnenie, tým, že sú na dovtedy plynúcom texte akoby „nalepené“, vidieť trochu trpiacu plochu, ktorá ostala medzi nimi a veršami predtým. Celkom iným príbehom je báseň Zenovým okom, ktorá plynie ľahko a presne, akoby za ňou ani nebola básnická príprava, vymýšľanie, možno škrtanie a ktorej pointa je naozaj parádna: „Človek nemôže vraziť klinec / do prázdneho priestoru.“
Zdá sa, že až tretia Gavurova kniha môže napovedať, kadiaľ sa tento básnik vyberie; dobrý základ tu určite je.
Viera Prokešová
