Vyhľadávanie
Dana Podracká: Kazematy
Bratislava, Slovenský spisovateľ 2004
V siedmej básnickej zbierke Dany Podrackej Meno je aj časť Kazematy. Ak autorka vyniesla toto slovo do názvu svojej aktuálnej, deviatej zbierky, možno za tým vidieť náhodu alebo nenáhodný vonkajší akt, v ktorom sa odráža hlbšia paralela s tým, ako sa dajú z podzemných chodieb vnútorného sveta vynášať hore, do veršov, slová, čo pramenia v temnote (Meno, s. 74). Presne taká sa totiž javí tvorivá cesta poetky výraznej empatie a obraznosti: vertikála zasadená kdesi v nevidených meandroch osobného prežívania, nasmerovaná k miestam, kde sa odkrýva v špecifickom básnickom podaní, osvetľujúcom poznaním i etikou.
Podracká má svoje pramene prechodené, vie, ako ktorý “chutí”, do komplexu výpovede vovádza charakteristické momenty originality predchádzajúcich kníh, prvky legiend a mýtov, náboženské a umelecké kontexty. Jej stavba sa však nerozpadá pod tlakom významovej rôznorodosti, nerozleptá ju ani jedna zo spomenutých línií. I keď ponúkajú asociačne atraktívny a široký materiál na objavovanie prekvapivých súvislostí vo vyjadrení a sebavyjadrení, ich nadsadenie by vyšpekulovalo z básní atrapy. Z hľadiska čitateľa sa do ohniska významového diania od prvého po posledný riadok dostáva lyrická rozprávačka, jej príbehy a etudy otvorené inšpiračným stopám reality a pocitov, jej schopnosť – takpovediac v priamom prenose – lapidárne konštruovať nové významy od prvotného impulzu až k pointe, pritom nič neubrať z ich tajomnej, nevysloviteľnej hĺbky, nič nestratiť z možností poznávania prostredníctvom analyzujúcej intuície. V tomto je postavenie Dany Podrackej v našej poézii naozaj jedinečné, navyše sa táto schopnosť nebije so schopnosťou prezentovať sa aj čitateľsky zaujímavo.
Cez epickú zložku prúdi do básní “vzduch”, vonkajšok, realita či často len jej nedbalo rozhodené, samozrejmé, nebásnické kulisy, tiež náznak pocitu; tieto skromné kontúry sa zvnútornením v ďalšom rozvíjaní obohacujú v mnohých prekrytiach s kontextuálnym alebo živým rámcom. Sú tak vpletené do spravidla niekoľkoveršových, košatých obrazov, ktoré participujú na nosnej téme zbierky, a tou je metafyzika lásky, všadeprítomná spojitosť s ňou. Láska ako oživujúca a v tomto prípade najmä oduševňujúca sila vstupuje do vážnych chvíľ prežívania partnerstva, umenia a sakrálneho, do spomienok a snov, do dejín ľudskej surovosti aj do akejkoľvek banality alebo paradoxu.
Láska tu úzko nadväzuje na potenciu ženy, darkyňu života, vystupuje ako jej prirodzená vlastnosť i jej symbol a spája sa s pozitívnou hodnotovosťou a nádejou: “svetlo v rodidlách” (báseň Ďakujem ti, ďakujem). V partnerstve môže byť takýmto rozsvietením života slza, čo cinkne v kúpeľni na kachličky, v umení kvitnúca motyka v rukách sprievodkyne v Pasternakovom dome atď. Ak sme vraveli o banalite, pripomeňme napríklad poslednú báseň Špirála: otvára ju opis záhybu na záclone, no vyústi v tematizovaní mystického symbolu nehynúceho života. Podrackej alchýmia nechá hlúpy paradox – v ktorom statočnej žene po exekúcii majetku v 50. rokoch ako satisfakciu vrátia vaňu – sublimovať do dramatického podobenstva o živote a šťastí. Ako sa dá asi vytušiť, silný dramatický náboj získava takéto písanie v priamej konfrontácii s protikladnými princípmi. V zbierke rezonujú šokujúce motívy mučenia, politických popráv, cynizmu a krutosti, to všetko snímané so zmyslom pre detail a expresívnosť obrazného zachytenia. Táto zložka esteticky dosycuje výpoveď a v dôsledkoch umocňuje priechodnosť ideí vyplývajúcich z ľudských pozitív. Zrejme čiastočnú reflexiu politiky, moci a individuality vnieslo do veršov súčasné poslanecké účinkovanie autorky: nemá ju však za cieľ a vkomponovaním do daného horizontu vytvára sugestívny celok.
Kazematy od Dany Podrackej, to je nekaždodenná kniha, ktorá si svojou náročnou živosťou dokáže z ľudí urobiť čitateľov.
Radoslav Matejov
