Vyhľadávanie
Solídnych francúzskych výtvorov (ako frankofil mám sklon považovať toto spojenie za ustálené) nie je na Slovensku nikdy dosť, tobôž súčasných, navyše poézie, nebodaj takejto – precízne utkanej, koncepčne, resp. mimeticky striedmej, racionálne kontrolovanej a (s)tíšenej, verbálne napohľad konvenčnej, vo výsledku tvarovo netypickej, semioticky až ohlušujúco vrstvovitej, živo pulzujúcej a esteticky sugestívnej (za recepčné očarenie isto môže aj dlhodobo spoľahlivý preklad Márie Ferenčuhovej a dôkladný redakčný kolektív Skalnej ruže).
Kniha Severná strana vrchu Juliau, dvanásť (s podtitulom Strojová báseň) je dvanástym dielom z doterajších osemnástich (vydaných v desiatich zväzkoch), v ktorých Nicolas Pesquès už niekoľko dekád rozvíja „jeden text“, svoj(ský) pohľad – i cez fotoaparát či kameru – cielený na vrch Juliau, poskytujúci mu nielen vizuálne výdatný, každodenne sľubne aj hrozivo premenlivý, zároveň cyklicky upokojujúco harmonický prameň skutočného materiálu, taveného do nestereotypnej a klišé sa vyhýbajúcej „prírodnej lyriky“ (pokrývajúcej tak terajšiu, ako aj potenciálne podoby – nie iba tejto – hory), ale aj mnohoraké (existenciálne plodné) podnety, ktoré básnik uchopuje aj prostredníctvom – skôr činorodo tušených než priamočiarych – sekundárnych (najmä filozofických) zdrojov.
Vzhľadom na absenciu čítania zvyšných častí neviem posúdiť, do akej miery je autorov dych uhrančivý v každom výstupe (ako je to u nás v podobne obohacujúco monotónnej tvorbe Mily Haugovej), no podľa dostupných informácií je kniha tematicko-formálnym, nie kvalitatívnym vybočením.
Autorovo písanie vyniká schopnosťou prepájať zvyčajné dichotomické póly (o. i. geograficky aj časovo vzdialené – blízke, prírodné – civilizačné, materiálne – abstraktné), no nie prostredníctvom ich organického prelínania, ako napr. v diele Jany Bodnárovej, ale skôr prostredníctvom ich (sebazáchovný) odstup si udržujúceho kladenia vedľa seba – síce do rovnocennej, no autonómiu (si) zachovávajúcej blízkosti („Priblížiť teľa ďalekohľadom“, s. 39; „Stať sa krajinou vedľa krajiny“, s. 41), čo ku koncu autor vyjadrí aj priamo: „Nie je dôvod osvojiť si okrem spájania aj splývanie“ (s. 79; príznakovo sa v diele pohráva i so spojkou a). Citovaná vysvetľujúca pasáž by sa mohla v inej knihe vnímať ako redundantná, v tejto však majú podobné (autoreferenčne, metatextovo) ozrejmujúce pasáže svoje funkčné, v kontexte celku nerušivé miesto, prirodzene sa podieľajú na sčasti denníkovom spôsobe tvorby – reflektujúcej (aj derridovskou optikou nazeraný) proces žitia, písania a (pred)reči. Spomenutá rovnocenná juxtapozícia sa týka aj vzťahu medzi telom textu a subjektu (v širšom pláne autora a prehodnotenia jeho barthesovskej smrti), reality ako takej...
Básne sú na jednej strane výrazne vizuálne, vstrebávajú pozorované javy, ktoré sprostredkúvajú aj prostredníctvom pozmeňujúco sa opakujúcich, významovo zaťažených motívov (za všetky: zajac či žltá farba, ktorá má v knihe zvláštne postavenie, pretože náladovo, asociačne korešponduje skôr s hojne využívanou čiernou, vpíjajúcou sa nielen do strán, ale aj do viac ráz avizovanej, paralelnej čiernej knihy), na druhej strane na seba každý motív nabaľuje (aj textovým) okolím zásobovaný prenesený (symbolický) význam. Opäť pars pro toto: pohorie vďaka tomu naberá aj význam ťažkej životnej skúšky/prekážky, s čím súzvučia naznačené tmavé odtiene, pričom platí, že čo čitateľ/ka, to iný skúsenostný komplex, ktorému autor necháva priestor na dotvorenie, a to aj napriek autobiografickým referenciám (doslov všeličo ozrejmí, no než sa k nemu dopracujeme, je kniha „našou“): „Pre sklon rozprávania slzy nechránene tečú. Hora sa znovu začína. Neprináša to radosť ani uspokojenie“ (s. 28). Texty si zasluhujú viacnásobnú recepciu, gradujú lineárne (cez umne budované oddiely) aj smerom dnu, každé čítanie odkrýva ich nevšedné spodné vrstvy (akokoľvek prosto toto konštatovanie znie, vzťahuje sa na minimum kníh). Môže za to aj (útlocitné povahy odpustia) múdrosť – pritom akoby mimochodom predostieraných – myšlienok, ktoré neústia do upachtene efektných gnóm, ale sú výsledkom sebavedomo skromného naturelu lyrického subjektu, neostentatívnej sčítanosti autora a, samozrejme, jeho talentu (evokujúceho to lepšie z veršov Erika J. Grocha): „Nie, nedá sa vedieť o všetkom, čo tadiaľto prejde. Zvuky v písmenách. Tematika slimáka. Vidno len výstuž, pomáha filtrovať, vykostiť a už nevedieť. Od temnoty k noci, gramatika veľkého poludnia. Dokonca aj bolesť príde ako dôsledok. Pripustiť, že na vrchu možno stavať. Pískanie žlny. (...) Chuť na operáciu pred vnútrajškom jazyka. Osud vyhladovaného a pod tým večná vyhladovanosť.“ (s. 47) Iba výnimočne (vzhľadom na reflexívny charakter a značný rozsah knihy zanedbateľne) sa autor nechá uniesť nepozdvihnutou banalitou („Použitie návodu na použitie“, s. 54), ktorú Pesquès dokáže využívať vo svoj prospech: „Tá, čo sa vzďaľuje, sa iba vzďaľuje. Čiže je povedaná.“ (s. 55)
Autorovo písanie je ako postštrukturalistickými postulátmi unášaný textový prúd, ktorému subjekt (o čo vzdelanejšie, o to uvzatejšie) hľadá (!) – aj morálne a hodnotovo – pevnejšie, metamoderne rysované kontúry, s čím tentoraz korešponduje i typografické odsadenie jednotlivých častí do blokov, stavebných kameňov (s. 118), akýchsi pomníkov, vstrebávajúcich do seba smrť, no vzdávajúcich hold – nielen minulému či svojmu – životu. Tvorba, ktorá nepodlieha falošným hierarchickým dualitám, no ani sa neskrýva v alibistickej hmle tam, kde si treba zvoliť smer (nech je cesta k nemu akokoľvek zložitá a nezjednodušujúca), je dnes nesmierne osviežujúca a potrebná, tobôž v takto umelecky kvalitnom prevedení.
Nicolas Pesquès: Severná strana vrchu Juliau, dvanásť
Preklad: Mária Ferenčuhová
Kordíky: Skalná ruža, 2021
