Recenzia
Katarína Zechelová
29.11.2018

Kde / Kto sú muži?

Už samotný názov knihy Zuzany Janovskej Dilemy obyčajných žien poskytuje potenciálnemu čitateľovi dominantné témy jej obsahu. Ide o Janovskej druhý román. Debutovala v roku 2016 knihou Zostaň so mnou v Írsku. Hlavnými postavami sú ženy – obyčajné, slovenské. Stotožniť sa s ich vnútorným svetom, každodennými starosťami, či všednými zážitkami by sa mohlo vskutku mnoho čitateliek, a to nielen na Slovensku, ale i v iných postkomunistických krajinách. Zuzana Janovská zobrazuje realitu, ktorá je žitá a živá v mnohých domácnostiach. A práve preto sa jej príbeh číta ľahko, až hltavo. Schopnosťou minuciózne vykresľovať postavy do najhlbšej hĺbky i úžasným zmyslom pre detaily a maličkosti dodáva dielu autenticitu tej pravej a pravdivej reality – reality obyčajného života.

Ťažiskovou témou knihy je vzťah medzi mužom a ženou. Ako anticipuje už prológ, v ktorom sa tri hlavné ženské postavy zrodia, resp. narodia, problematizovaná bude mužská absencia – fyzická či duševná – v životoch troch žien troch generácií. Symbolicky už počas ťažkých pôrodov muži nie sú prítomní a nezdieľajú trápenia žien.

Ilona, predstaviteľka najstaršej generácie, sa pretlačila na svet z dvojičiek ako prvá. Bola o tretinu väčšia než jej brat Ignác. Už tu sa ich role vymenili. Ilona bola tvrdá a racionálna, Ignác naopak citlivý a nežný. Pri pôrode prišli o matku a Ilona ovdovela ešte veľmi mladá. Väčšinu života teda strávila bez muža, ktorého pri svojom boku ani nepotrebovala a dokonca priam ani nechcela. Sama ním vo svojom vnútri je. Jediným mužom stále a pevne zakotveným v jej živote je Boh.
 
Jej dcéra Etela žije v navonok usporiadanom manželstve, napriek tomu, že svojho manžela nikdy nemilovala. Podobne ako Ilona, ani ona ho nepotrebuje. Pohŕda ním a ponižuje ho, napriek tomu, že on ju miluje – čisto a jednoducho, pretože čistý a jednoduchý je on sám. Muž – manžel – plní v Etelinom živote len funkciu obligátnu. Je súčasťou mriežky, z ktorej v malej slovenskej kresťanskej dedinke neradno vytŕčať. Na rozdiel od fyzicky prítomného manžela sa Etela upína na fyzicky neprítomného Viktora, muža, ktorého milovala, ale ktorý ju opustil, keď ešte počas ich stredoškolského štúdia emigroval do Ameriky. Podobne ako Ilona potrebuje aj Etela muža vo svojom živote len na duševnej úrovni.

Predstaviteľkou najmladšej generácie je Etelina dcéra Paulína, ktorá toho „pravého“ muža spočiatku nevie nájsť a neskôr, keď sa predsa len vydá, ide o muža, s ktorým sa jej nedarí počať vytúženého potomka, pretože má príliš pomalé a slabé spermie. Aj v prípade tohto muža je jeho „mužnosť“ nedostatočná. Symbolicky ani jedna z troch žien neporodila syna, teda i v tomto prípade zostáva muž neprítomný. Ženskú dominanciu potvrdí v ich rodovej línii i dcéra, ktorá sa v závere knihy Paulíne predsa len narodí.

Významným, no menej prepracovaným motívom knihy je i vzťah matka – dcéra, resp. otázka, ako sa ženy troch rôznych generácií dokážu chopiť tejto životnej roly. Ilona i Etela sú silné ženy, ktoré v rodine preberú radšej rolu muža ako rolu matky. Obe sa o svoje deti a o svoju rodinu dokonale postarajú, je to však len v rovine telesnej. Navaria, upracú, vedú ich k viere a morálke tak, ako to káže Biblia – a najmä dedinské nepísané, no o to prísnejšie pravidlá. V duševnej rovine však svojim dcéram (a ani manželom) nedokážu poskytnúť útočisko.

Autorka pomocou vševedúceho rozprávača mimoriadne autenticky zobrazuje vnútorný svet Etely i Paulíny, pričom pohľady zvnútra v narácii pravidelne strieda. Žiaľ, Ilona je v tomto smere výnimkou. Jej život – vnútorný i vonkajší – autorka opisuje len okrajovo. Citeľne je to aj pre ňu svet vzdialenejší, menej vžitý, resp. žitý. Vnútorná perspektíva Ilony preto v príbehu absentuje úplne. Na druhej strane však tento fakt prispieva k tajomnosti postavy a tušená hĺbka jej duševných dilem k nej čitateľa prirodzene láka.

Príbeh autorka člení do prológu, v ktorom opisuje tri pôrody, resp. narodenia troch hlavných ženských postáv, ďalej do jednotlivých nosných fragmentov, ktoré označuje len dátumom (mesiac a rok) v rozpätí rokov 2009 a 2015. Chronológiu čiastkových príbehov autorka prekvapivo narušuje dvakrát, a to v strednej časti knihy. Toto narušenie je podľa môjho názoru nelogické a na čitateľa pôsobí skôr mätúco, keďže ide len o výnimku a nie o konzekventne preukázateľný autorský zámer či špecifickú poetiku. Možno ho preto chápať skôr ako pokus autorky ozvláštniť formálny postup narácie, ktorý však pôsobí nadbytočne.

Stručný epilóg s názvom Máj 2015 akoby narýchlo zhŕňa, ako to všetko dopadlo. Ponúka naoko rýchly a šťastný koniec tohto románu určeného ženám, čo, mimochodom, jednoznačne kategorizuje i ilustrácia na obálke. Čitateľa však z omylu šťastného a uzavretého konca vyvedie záverečná veta, ktorá ponecháva príbeh otvorený ďalším možným pokračovaniam a dilemám, tentoraz však pre zmenu v živote obyčajných mužov. Pretože aj tí tu, na veľké prekvapenie niektorých obzvlášť „silných“ žien, sú, myslia a cítia – len možno trocha viac potichu.
 
Katarína Zechelová