Kde všade čitateľ (ne)zomrel

Dva youtubové kanály (PPPíter pre slovenský a český trh, PPPeter pre anglický trh), dokopy takmer 173 000 odberateľov, jedna televízna relácia (PPPíter v Afrike) a kniha tragikomických poviedok Kde všade som (ne)zomrel. Svojím knižným debutom sa predstavuje tvorca cestovateľských a komediálnych videí Peter Popluhár.

Popluhárov titul nie je v súčasnosti ojedinelým prípadom. Aktuálne možno badať trend príchodu populárnych slovenských „jútuberov“ (tvorcov uverejňujúcich vlastné videá na Youtube zamerané na vlogy, skeče, gagy, sféru lifestylu, krásy, módy, cestovania či videohier a podobne) do literárneho poľa publikovaním svojich knižných prvotín. V roku 2015 to bola autobiografia Daniela Štraucha s názvom Gogo: Chalan z internetu (Tatran). Básnickým debutom Nie som básnik (Ikar 2016), zameraným na tému lásky, sa predstavil Peter „Expl0ited“ Altof. Okrem iného tu možno spomenúť aj školské či motivačné diáre, ktoré okrajovo dopĺňajú túto tendenciu, napríklad Každý rok má svoj príbeh (Tatran 2017) a Každý rok má svoj príbeh a tento bude ešte lepší (Tatran 2018) Lucie Hruškovej či GOGO: školský diár (Tatran 2018) Daniela Štraucha.

Titul Kde všade som (ne)zomrel chce prinášať svojej cieľovej skupine (predpoklad, že si knihu zakúpi čitateľ, ktorý nie je oboznámený s Popluhárovou videotvorbou, je mizivý) sériu nešťastných príhod z autorových ciest po Afrike či Amerike. Ako sám autor v závere knihy podotýka: „Na cestách sa mi, samozrejme, stávajú aj krásne, pozitívne veci, na ktoré spomínam omnoho radšej. Lenže tie väčšinou nikoho nezaujímajú ani v hovorenej forme, nieto v písanej. Chceli by ste čítať poviedku o tom, ako som bez akýchkoľvek problémov v jeden nádherný deň spoznával prírodné krásy Burkiny Faso?“ Práve týmto prvotným avizovaným nastavením, že pôjde o (dalo by sa povedať) bombastické, bizarné, neuveriteľné príbehy z ciest, si autor sám tak trochu šliape po svojom potenciáli.

Obsahovo kniha ponúka súbor textov o väčších či menších osobných „katastrofách“ mladého „jútubera“. V Malawi sa dostáva do konfliktu s policajtmi, ktorí mu chcú skonfiškovať kameru. Popisuje symptómy, vypuknutie choroby a liečbu malárie v Togu. V Mauretánii je počas cesty minibusom svedkom pokusu o samovraždu neznámeho mladíka. Píše o zlej pracovnej skúsenosti v stravovacích zariadeniach, fyzickom vyčerpaní či neporiadnom prenajímateľovi bytu v Kalifornii. Vo svojej „črevnej trilógii“ (Peru, Argentína, Gabon) popisuje otravu jedlom v kombinácii s cestou serpentínami či náletom agresívnych sršňov. Okrem toho sa čitateľ stáva tichým pozorovateľom v momentoch, keď sa mladý „jútuber“ pasuje s problémami s vízami a prekročením hraníc (Benin), nedobrovoľným zdrogovaním na párty (Omán) či morskou chorobou a občianskymi nepokojmi (Kamerun).

To, čo mohlo byť obsahovo veľmi pútavé, svojou formou značne stroskotáva, či už na strane samotného rozprávania alebo vizuálneho spracovania knihy nevkusnými, triviálnymi ilustráciami (DZIVE). Spôsob, akým je zbierka poviedok napísaná, je problematický hneď z niekoľkých dôvodov. Asi ten najbanálnejší, ktorému by sa dalo ľahko vyhnúť pri precíznejšej práci s textom, je časté využívanie stereotypných, klišé výrazov. Ako príklad uvediem z celej plejády len pár: „zurčiaci horský potok“, „skromný príbytok“, „zaspali ako zarezaní“, „krištáľovo čistý potok“, „do očí sa mi natisli slzy“, „raj na zemi“, „zem zasľúbená“, „vypil kalich horkosti“, „čas sú peniaze“ a iné. Podobný prípad predstavuje aj časté opakovanie tých istých slov na menších úsekoch poviedok. V prvej časti Popluhárovej „črevnej trilógie“ sa napríklad štyrikrát zopakuje v jednom odseku slovo „chrápať“. Domnienka, že ak sa pri rozprávaní použije repetitívne ten istý výraz, tak sa zdramatizuje či vystupňuje dej, je v tomto prípade veľmi mylná.

Napriek tomu stále nejde o také závažné nedostatky a dojem z prečítaného nemusia hneď automaticky kaziť. Kritickým sa tu stáva hlavne to, že autor sa pohybuje zásadne len v dvoch póloch rozprávania, nazvať to môžeme – pohroma a idylka. Neexistuje nič medzi. Buď sa nachádza v štádiu „som v raji na zemi“ (ako to sám aj nazval) alebo v úplnej katastrofe. Je jasné, že sa autor snaží zachytiť svoje zážitky vo forme tragikomiky. Avšak takýmto spôsobom napájať vedľa seba „čierne“ a „biele“ okamihy z ciest bez toho, aby sa prirodzene spojili pomyselným „šedým mostíkom“ rozprávania, to uňho nefunguje a tým pádom sa z príbehu vytráca spomínaný tragikomický tón. S tým potom súvisí posledný, no o to zásadnejší problém. Text trpí syndrómom „vševediaceho diváka v kine“, ktorý vedľa vás sedí a rozpráva vám, čo sa ide následne udiať na plátne. Autor v podstate vopred čitateľovi popíše (neevokuje), čo sa bude diať, čím sa stráca nielen tempo narácie a jej dynamika, ale aj záujem dané príbehy dočítať.