Vyhľadávanie
Senica, Arkus 2001
Ilustrácie Martin Kellenberger
Keby posledná knižka Vincenta Šikulu nebola poslednou, opäť by mohol byť sviatok. A aj bude, prvý bez autora. Keď kritik prečíta dobrú knižku, najradšej by bežal za autorom a oznámil mu radostnú zvesť, že prečítal dobrú knižku. Pre radostnú zvesť musia tentoraz stačiť čitatelia. Je to zaiste veľa, ale málo na zmierenie. Najsilnejší ostane predsa len pocit nevýslovného deficitu zo straty neopakovateľného a teda i nenahraditeľného spisovateľa, akým Vincent Šikula bez akejkoľvek diskusie bol.
Vincúrko je knižka určená pre mládež. Je v nej vari päťdesiat krátkych textov o šibalskom Vincúrkovi. Rozprávok, poviedok, čŕt, epizód, nedefinovateľných improvizácií, či len prostých etúd pre harmoniku a citlivé srdcia. Ale ani jej čitateľské nasmerovanie ani žánrová špecificikácia iste nie je dôležitejšia ako samo šikulovské rozprávačské mystérium, v ktorom sa v každom rožku pre každého nájde trošku. Pre niekoho trošku humoru, pre iného sentimentu, pre ďalšieho morality a pre ďaších po troške príbehu, drámy, frašky, nonsensu, ba i výsostne mravného posolstva. Vincúrko totiž nie je len postava, ktorú si autor účelovo vymyslel na dorozprávanie príbehov odštiepených či nepomestených do jeho väčších monotematických kompozícií, ale je to téma, univerzálna šikulovská paradigma, rozochvená či rozbrnkaná radostným rozprávačským tranzom, v ktorom hocičo neskutočné vdýchne do seba dušu a stane sa skutočným. Vincúrko je účtovná uzávierka spisovateľa, ktorý akoby si uvedomoval, čo všetko ešte chcel povedať a dopovedať, a čo mal svojmu čitateľovi naštepiť do hlavy ešte starostlivejšie, ako to urobil. Vincúrko je zrýchlené panoptikum vrúcnosti a nostalgie za entropizujúcim sa svetom postaveným na láske a vedomí pospolitosti. Práve z tejto Šikulovej knižky možno najsústavnejšie vanie onen šikulovský pocit ohrozenia opravdivej ľudskej činorodosti, o ktorú sa vlastne chvelo celé jeho prozaické dielo (,,načo ti je sloboda a voľnosť, ak nemáš lásku k ľuďom?). Vincúrko je postavička, ktorá prešla druhou svetovou vojnou, socializáciou i socializmom a svojím spôsobom evokuje všetky tie Rozarky, Vilmy či Fily, rovnako ako všetkých tých Imriškov, Hózov a Patúcov zranených situáciou ľudského údelu, ktorý sa napĺňa väčšmi beznádejným smútkom ako márnivo rozdávanou radosťou z krásy, túžby a cítenia zázračnosti súcna. Vincúrko je legendický výtvor, ktorý okrem svojich symbolických rovín v sebe skrýva skúsenosť ťažko skúšanej generácie a nepodkupne obnažuje pravdy presahujúce generačný pragmatizmus. Je ako všetko v Šikulovom podaní dobrým i zlým svedomím, je sebou i inými, je autorským ideálom i svojou karikatúrou. A celá táto historicko-sémantická zložitosť sa rozkrýva v rozprávačskej prostote, ktorá hovorí o smrteľne vážnych veciach len tak mimochodom, žartovne a nevážne, akoby rozprávačstvo samo osebe malo mať schopnosť zaklínať zlých duchov a vytvárať lepšie svety.
Pravdaže, v rozprávkach o Vincúrkovi kraľuje víno a ako vždy, je i tentoraz nielen opojné a mámivé, ale je v ňom i pravda o ľudskej konkrétnosti vykolíkovaná prácou, dôvtipom i umením žiť. Napriek fragmentárnosti jednotlivých textov sa nad nimi klenie dramatický oblúk skutočného príbehu ľudského života, prešpikovaný dedinskými bonmotmi a hlbokými múdrosťami, ktoré ho nielen chránia pred nudou, ale dávajú mu aj naskutku originálne mysliteľské rozmery. Napokon sa z neho vyčerí i príbeh o láske vyúsťujúci v šikulovsky neopakovateľnom dialógu (S Aničkou), pripomínajúcom autorove najlepšie prozaické časy.
Takže Vincúrko je naozaj príležitosťou na čitateľský sviatok. Šikulove radosti i smútky sú naskutku sviatočné, pretože dosahujú nielen na dno krehkej ľudskej nádoby, ale povznášajú ľudskosť na piedestál, na ktorý sa dnes driapu oveľa podružnejšie a ničotnejšie veci.
Alexander Halvoník
