Vyhľadávanie
Zjednodušujúci pohľad, jednoduchý tvar
Ilja Čičvák: Keď bohovia nemrú
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2008
Priznám sa, že kým som siahol po recenzovanej knihe, meno jej autora bolo pre mňa celkom neznáme. Z poznámky na zadnej strany väzby (je príliš všeobecná a neposkytuje základné informácie – napríklad, kedy a kde vyšli spomínané romány) som vyrozumel, že ide o predstaviteľa slovenskej exilovej literatúry, autora, ktorý emigroval po roku 1968. Román Keď bohovia nemrú však nie je prózou z prostredia slovenských exulantov. Časovo je situovaný do 50. rokov dvadsiateho storočia na Slovensku. Románový príbeh je veľmi jednoduchý – protagonistu, novinára Ivana Moskoviča zadrží Štátna bezpečnosť priamo na ulici, keď si bol kúpiť cigarety, a po dlhšom uväznení ho konečne pustia na slobodu. Jednoduchosti príbehu zodpovedá aj nekomplikovaná kompozícia. Ide o chronologické vyrozprávanie toho, čo hrdina zažíva vo väzení. Autor okrem dvoch krátkych digresií, ktoré nepôsobia ako celkom organická súčasť textu, neustále sleduje len jeho. Podaná je tu hlbšia psychologická kresba iba jednej postavy. Domnievam sa, že I. Čičvák sa buď príliš spoľahol na to, že stvárnenie istých situácií a prežívania nevinne väzneného človeka samo osebe „zabezpečuje“ vytvorenie celistvého románového tvaru, alebo jednoducho na napísanie kvalitnejšie diela nemá dostatok schopností. Niektoré pasáže epického diania vyznievajú presvedčivo, napríklad tie, v ktorých Moskovič hodnotí svoje postavenie, alebo sa v spomienkach vracia do radostných chvíľ svojho predchádzajúceho života. Mnohé sú však akosi „mimo reality“ – napríklad, keď ho vypočúvajú a trýznia, pretože jediné, čo od neho chcú, je, aby sa priznal, že je Žid, že sa nevolá Moskovič, ale Moškovič. Celkom nevierohodne vyznieva správanie väzenského dozorcu, prezývaného Zapata, ktorý si dvere do jeho cely otvára, kedy sa mu zachce, a chodí k väzňovi na kus reči. Keď už autor vyčerpal všetky možnosti, ktoré dokázal vyťažiť z prostredia väznice, odrazu protagonistu zaradia medzi pracujúcich väzňov a čitateľ sa spolu ním ocitá v kameňolome. Tu Moskovič prichádza do styku s inými väzňami, no musí si získať ich dôveru – a deje sa tak trochu na spôsob sebazničujúcich siláckych výkonov, aké poznáme z lepších či horších amerických filmov z väzenského prostredia... Vychodí mi to tak, že románopiscovi od okamihu zatknutia hrdinu po moment jeho oslobodenia chýba epický materiál, preto vymýšľa a vymýšľa.
Román sa na niektorých miestach vyznačuje až príliš prostým jazykom, rušivo pôsobia nedostatky v štylistike, keď sa často v súvetiach opakuje to isté slovo, stráž pri bráne väzenia sa označuje ako vrátnik, v dialógu na s. 96 sa stratila logická nadväznosť jednotlivých replík.
Čičvákovo dielo je miestami pútavejšie, miestami môže i nudiť. Celkovo však v očiach náročnejšieho čitateľa veľmi neobstojí. Ani ako pokus o stvárnenie osudov politického väzňa z 50. rokov, pretože tu absentuje stvárnenie akýchkoľvek rodinných i sociálnych väzieb protagonistu pred jeho zatknutím, dobových súvislostí či – povedzme – súdneho procesu. Ani ako zovšeobecňujúca metafora o totalitnej mašinérii, ktorá začína pôsobiť bez akejkoľvek logiky (príčiny a dôsledku), a o absurdnom bytí človeku, ktorý sa stáva jej obeťou. Na to je táto próza príliš jednoduchá, ba miestami i naivná.
Igor Hochel
