Keď je hľadanie cestou i cieľom

Nikola Aronová: Lui – Príbeh o hľadaní

Bratislava: Verbarium, 2021

 

Jedným z najnovších trendov v detskej literatúre je návrat k prírode a podstate človeka, hľadanie zmyslu bytia. To všetko uhlom pohľadu zvierat alebo detí, ktoré svojím jednoduchým, no o to čistejším a pravdivým videním mapujú a objavujú tento svet, jeho smerovanie a vytvárajú si naň vlastný názor.

Láska k prírode a horám inšpirovala aj mladú turistku, horolezkyňu, spisovateľku, predovšetkým však ilustrátorku Nikolu Aronovú. V jej najnovšom spisovateľskom počine Lui – Príbeh o hľadaní rozvíja tému svojej prvotiny Posledný dar Zvuku (2018), najmä vzťah ľudí k prírode a nezadržateľný, no pritom magický kolobeh života všade navôkol. Nadväzuje aj na svoj nezameniteľný ilustrátorský rukopis, ktorý už prezentovala v dielach iných autorov: Dievčatko Momo a stratený čas (2018) Michaela Endeho či Eliáš a babička z vajíčka (2019) Ivy Procházkovej.

Príbeh o Luim je vo svojej podstate jednoduchý: niečo mu v živote chýba a nepomôže mu ani kúpa slimáka Alfréda, ktorý nie je práve najlepším spoločníkom. Keď sa však objaví celkom obyčajný List, rozbehnú sa udalosti a hľadanie, ktoré samo osebe prináša jeden nečakaný objav za druhým.

Vetné konštrukcie sú jednoduché, príbeh zrozumiteľný. Deti sú v ňom vykreslené ako jednoduché bytosti, ako zvieratá, a zvieratá ako deti: neposudzujú, neporovnávajú a ihneď, bez zbytočných okolkov a príkras, je im jasný zmysel. Navyše, nepotrebujú mať cieľ, pretože cesta a dobrodružstvo pre nich znamenajú oveľa viac. Preto sa netreba zamýšľať ani nad personifikovanou prírodou a jej javmi, ktoré nielen hovoria, ale aj konajú a správajú sa ako ľudia.

Stretávame tak nielen vyššie spomínaného Lista, ale aj Mesiac, Rieku, Búrku, Lúku, Oheň, Vlka, Obrooceán či Obropúšť. Lui objavuje svet, a hoci sám nevie, kam ide a prečo, darí sa mu popritom odhaľovať tajomstvá o fungovaní vesmíru i o sebe samom. Najväčším pokladom, čo si nesie, sú jeho spomienky na detstvo, ktoré mu pripomína lásku a bezstarostnosť, bezpečie a prirodzenosť aj krásu a tajomno, ktoré sa zo sveta dospelých vytrácajú: Pohľady detí... Tie nesúdia a nehodnotia, len pozorujú pohľadom mladej, čistej duše.“ (s. 5)

Dospelý by sa zrejme zaoberal otázkou, prečo Lui odíde z domu len tak, bez batožiny, jedla či pitia a ako prežije týždne na mori či púšti, o tom však tento príbeh nie je. Na povrch sa dostávajú zásadnejšie ako len otázky bytia, existencie či prežitia, napríklad, aké dôležité je mať oči otvorené dokorán, byť trpezlivý a že aj nuda môže byť kreatívnou záležitosťou, ktorá nakoniec obohatí ducha väčšmi ako akákoľvek dômyselná činnosť: Keď sa nudíš, nič nemusíš, len sa jednoducho nudíš a nič nerobíš. Len tu tak si. Máš čas vnímať... No nie je to krásne? (s. 34); „Nuda Luiovi vyčistila hlavu a odohnala všetky starosti. A keď už Búrka naozaj prichádzala, Lui sedel úplne pokojne a čakal na ňu ako na starú známu.“ (s. 35)

Všetky tieto prírodné javy alebo obohatenia duše človeka sú zahalené rúškom tajomstva. Sú to čarovné sily, ktoré nie sú až tak viditeľné okom, odhaľujú však človeku krásy života, zmysel bytia, odpútavajú od egoizmu a egocentrizmu, vnášajú do existencie krásu, estetickosť a zmysel. Aj preto knižka pre detského čitateľa nie je až taká jednoduchá, ako sa po prelistovaní môže javiť. Skrýva hlbší zmysel, na ktorý je nutné „dorásť“.

Lui – Príbeh o hľadaní je určený všetkým od 9 do 99 rokov, no pre deti je náročné porozumieť tomu, čo chce autorka svojím dielom vo filozoficko-estetickej rovine povedať. Ani predstaviteľa najvyššieho „božstva, osudu, prapôvodcu všetkého živého, udržovateľa celého vesmíru", ktorým je vlk Vlk, nie je ľahké uchopiť. Síce žongluje s množstvom loptičiek, ktoré sa podobajú na planéty a hviezdy“ (s. 43) a plače, keď ľudia lovia zver, ale zároveň sám seba predstavuje ako niečo, čo nie je, nežije, nenachádza sa: „Neexistujem... Ja len točím kruhmi. (s. 49)

V texte sa kladie príliš veľký dôraz na mimozmyslové vnímanie a zamýšľanie sa nad duchovným posolstvom, čo knižku ďalej a ďalej odsúva od detského čitateľa, ktorému by mala byť určená prednostne, no vlastne nakoniec nie je.

V lepšej orientácii v texte pomáhajú názvy kapitol, prípadne jednotlivých častí, no absentuje ich spoločný zoznam vo forme obsahu. Strany sú pritom číslované, čo vytvára nepochopiteľný paradox, prečo nedošlo k vytvoreniu obsahu, ktorý je bežnou súčasťou kníh a tu by sa aj celkom žiadal.

Knižka je útla, má necelých 60 strán, no pre svoje filozoficko-existencionálno-estetické zamyslenia a odkazy sa jej čítanie naozaj natiahne. Podstatnú časť z nej tvoria ilustrácie a osobitá grafika, ktorá pozostáva z rytiny, konkrétne výškrabu tušu s použitím voskových farbičiek, čím sa snaží priblížiť deťom a ich videniu sveta. Zväčša ide o hru čierno-bielych obrázkov, na ktorých pozadí vynikajú základné farby ako modrá, červená, kaki a popri nich sa občas objavuje aj žltá kačička, symbol detstva.

Obrázky tiež „žijú“ svoj príbeh, ten však nevybočuje z hlavného deja. Naopak, dokresľujú postavy, ich charaktery, záľuby a bližšie ich opisujú. Možno aj preto sa mnohí súčasní autori radšej venujú novodobej koncepcii dôrazu na ilustrátorskú časť a textovú časť obmedzujú len na jednu či dve vety, pričom tajomno prírody a sveta nechávajú vystupovať z obrazov. Tak si čitateľ nájde vždy svoj vlastný uhol pohľadu, sám interpretuje to, čo vidí či číta, sám dekóduje predostretú prácu bez filozofických úvah. Niekedy je totiž menej naozaj viac.