Recenzia
Patrícia Gabrišová
21.01.2022

Keď rinčia zbrane, akácie plačú

Spisovateľ Willem Frederik Hermans je výrazným predstaviteľom holandskej povojnovej literatúry.

K jeho najvýznamnejším dielam sa zaraďujú knihy Damoklova temná komora (1958) a Už nikdy spánok (1966). Vo vojnovom románe Slzy akácií (1949) reflektuje okupované prostredie Holandska krátko pred skončením II. svetovej vojny a ponurú atmosféru vojnového sveta.

V názve naznačený symbol akácií (vždy zelené tropické rastliny) signalizuje nesmrteľnosť; jeho príznakovosť je spojená s motívom sĺz, ktoré anticipujú zánik stabilného sveta, na ktorý sa dovtedy dalo spoľahnúť. Túto tézu potvrdzuje nastolenie zložitých rodinných (najmä súrodeneckých), priateľských či partnerskými vzťahov, ktoré sú buď plné nenávisti či nedorozumenia, alebo neprinášajú trvalejšie uspokojenie. Puto medzi nevlastnými súrodencami Carolou a Arturom je plné nenávisti a toxického fatalizmu a rozdielne životné názory a atmosféra nebezpečenstva ich zášť len prehlbujú.

Všetky románové postavy sú tvarované ako silné individuality, ktoré prichádzajú do ostrého stretu s realitou. Ženské postavy (Alice, Carola) neraz napĺňajú obraz femme fatale, no vzťahy s nimi sú len dočasné a nevyvážené. Z mužských postáv najväčšmi vystupuje Artur, dvadsaťročný študent s citlivým vnútrom a rozporuplným postojom k realite, a štyridsiatnik Oskar. Obaja vierohodne zastupujú pocity, ktoré sú porovnateľné (ak nie zhodné) s hodnotovým spektrom autorov stratenej generácie – vojna je vnímaná ako absurdita aj ako nutné zlo. Hoci sú spočiatku najlepší priatelia, ich vzťah sa postupne kryštalizuje a čitateľ si nemôže byť istý, do akej miery je ich priateľstvo odrazom skutočných pocitov.

 Na druhej strane barikády stojí nacistický dôstojník Ernst, ktorý vykonáva svoje „poslanie“ s presvedčením, no krátko pred skončením vojny sa v dôsledku nepriaznivého vývoja akékoľvek hrdinstvo relativizuje. A tu sa dostávame k podstate hrdinov (či skôr antihrdinov), ktorí neplnia očakávanú funkciu –  zmieta nimi egoizmus a povrchnosť a neraz zrádzajú pre vlastný prospech. Vzhľadom na vojnové okolnosti sa  naskytá legitímna otázka, či sú ešte stále slobodnými bytosťami alebo sú bábkami v rukách mocných, a teda, do akej miery ich životy determinujú vonkajšie okolnosti. Lavírovanie medzi chladným pragmatizmom a intenzívnou emocionalitou je znakom túžby po plnohodnotnom živote, ktorý nie je možný. Vnútorná rozorvanosť prameniaca z neistej budúcnosti spôsobuje, že sa hrdinovia cítia uväznení vo svojich životoch bez trvalejšej životnej vízie. Uvedené skutočnosti dokazujú, že v existenciálne vyhrotenej situácii sa ukazuje pravá osobnosť človeka a jednotlivec zastupuje aj celé spoločenstvo. Ostáva len jediné životné krédo – prežiť za každých okolností. Ale načo, ak to človeku nezaručí vnútorný pokoj?

Hermans literárne spracúva historickú skutočnosť, pričom sa hlbšie venuje aspektom viny a zodpovednosti na príklade kolaboranstva nielen z pohľadu jednotlivca (Oskarovo maskovanie, Carolin zradný vzťah s nacistickým dôstojníkom Ernstom), ale aj v širšom spoločenskom kontexte. Arturove vyjadrenia „Nizozemsko je vo vojne, ale takmer nikto sa jej nezúčastňuje“  čicelý svet vedie vojnu, iba ja som mimo dokazujú tragickosť postavenia tzv. malých národov, ktorých možnosť angažovanosti je nanajvýš sporná až bezpredmetná.

Dielo tak spĺňa funkciu aj historického exkurzu do obdobia druhej svetovej vojny s uvedením spoločenských reálií a uvedená perspektíva angažovanosti vs. nezúčastnenosti je podnetom na možnú diskusiu. Okrem hutnej, logicky rozvrhnutej epickej línie v sebe román nesie prvky expresionizmu a psychologického realizmu – v kontexte zničeného sveta sa ukazujú zdevastované charaktery, aj keď sa Hermans prioritne zameriava na civilný život na pozadí vojny. Naturalistické scény sú dostatočne sugestívne, autor sa dištancuje od čiernobieleho vnímania sveta, a práve tým príbeh najväčšmi rezonuje. K dôveryhodnosti zobrazenia prispieva aj nesporný skúsenostný komplex autora, ktorý počas dospievania prežil nacistickú okupáciu Amsterdamu a život v neustálej neistote ním silne otriasal.

Hodnota Hermansovoho románu spočíva v neustálej konfrontácii s pochmúrnou, ťaživou realitou, ktorá nemilosrdne obnažuje ľudské slabosti. Všetko ľudské je pominuteľné a zároveň večne sa opakujúce, čím sa opäť dostávame k veľmi výstižne zvolenému názvu. V Slzách akácií by sme len márne hľadali drobné záblesky radosti, zároveň sa dostávame do pozície, v ktorej akosi prirodzene túžime vedieť, kde sa skrýva skutočná pravda. Za akých okolností zrádzame a sme zradení? Je zrada v  „mene lásky“ ešte stále prečinom? Ako sa však hovorí, vo vojne a v láske je dovolené všetko a v tomto čitateľsky podmanivom spracovaní to našťastie platí dvojnásobne.

Willem Frederik Hermans: Slzy akácií

Preklad: Adam Bžoch

Bratislava: Slovart, 2021