Vyhľadávanie
S menom Jozef Cíger Hronský sa v školskej praxi spája najmä román Jozef Mak (1933) a jeho protagonista, neobyčajný „človek milión“; pre niektorých, predovšetkým zahraničných kritikov, zase Hronského predstavuje najmä román Svet na Trasovisku (1960) s pohľadom na Slovenský štát „z druhej strany“, z ktorej akosi nedovidieť na fašistické zločiny.
Pre mňa je však dôkazom Hronského talentu román s prvkami absurdity Pisár Gráč (1940), z ktorého sa vytráca občas poúčajúci rozprávač z Jozefa Maka či ideologizujúci akcent prítomný vo Svete na Trasovisku. Hronský zostáva autorom vnútornej skutočnosti, je presvedčivý najmä v prózach či tých ich častiach, kde zachytáva (po)city postáv – naopak, ak sa od nich vzďaľuje, začne byť „uvravený“. Kým objektívny rozprávač sa nevyhne istému dopovedaniu, prežívajúci, priamy narátor z románu Pisár Gráč môže aj tárať, vymýšľať si či akokoľvek subjektívne deformovať príbeh. V Pisárovi Gráčovi sa Hronský presúva do „by“ skutočnosti, o ktorej už písali viacerí interpreti – slová sú často vyslovované len vo vnútornom monológu alebo pomyselnom dialógu Gráča so sebou samým i s vonkajším svetom: „Nielen bomby a kanóny sú vojna, hlúpy pisár Gráč! Ty bedár...! Ustatí vojaci pobrali sa domov, keď zanemelo dunenie mín na frontoch, ale kde sa mali podieť bojovníci, čo neboli na frontoch s kanónmi? Ty hlupák...! Nuž – každú chvíľu sa začervenám a ktovie, čo si Miklúško myslí o mne, keď ustaté mihalnice trochu odchýli. Čo si myslí Rus, keď ma takého vidí, a čo si myslí Jana? Rád by som jej niečo povedal o veci, niečo také, aby mi pomohla, aj aby mi odpustila.“ (s. 173). Gráč však navonok nehovorí, neprihovára sa Rusovi ani Miklúškovi, neprosí Janu, aby ho zachránila, azda aj preto, že nechce vyznieť „hlúpo“ – pátos výpovede teda znižuje jej potenciálnosť a (seba)ironický odstup. Vojna v tomto Hronského románe dlho pretrváva vo vnútri postáv, no pomaly umiera ako napuchnutý biely kôň.
Mlčať i hovoriť
Hronského umenie písať spočíva v pochopení známej pravdy, že slovami nemožno presne vyjadriť všetko z reality, najmä nie naše (po)city – dá sa však o nich rozprávať cez iné alebo o inom. Zicle (kreslá) tak v románe symbolizujú starý svet, vŕba evokuje minulosť, kupčenie s hodvábom naznačuje aj nútený vydaj Jany, šál na krku Greškoviča znejasňuje jeho smrť, cirkus zastupuje svet atď. Parafrázujúc Wittgensteina, o čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať – azda tiež platí, že ten, kto vie byť ticho, dokáže i zmysluplne vypovedať. Na rozdiel od života však autor v texte stvárňuje aj mlčanie slovami a naopak, vzdáva sa ich, keď by jeho postava najradšej kričala. „Všetko vám povedať nemusím. I tak mi robíte dosť starostí, veď napokon i s pánom Greškovičom rozprávam sa len preto, aby som sa niečo dozvedel o vás: kto ste vy!“ (s. 15) – prihovára sa pisár, Jozef Gráč, komusi, okrem iného i čitateľovi, a vyjasňuje si tak nielen svoj vzťah k Jane aj k iným ľuďom. Vo svete, v ktorom slová a komunikácia zlyhávajú, sa tak Gráč rozpráva s mŕtvym Greškovičom, sám so sebou či píše listy otcovi, ktorý rozumie i nevypovedanému, dokáže čítať medzi riadkami.
Na rozdiel od väčšiny Hronského próz, v ktorých mlčiace postavy nie sú schopné verbalizovať svoje emócie, Gráč prostredníctvom (samo)vravy hľadá iných i seba v absurdite doby, až kým nenastane jeho ticho a ledva počuť len Janin úľavný plač: „Jana čosi také akoby bola povedala, že vojna už umrela, ale neviem naisto, či to povedala. Sklonila trochu hlavu, tak som cítil, akoby sa mi bola oprela o rameno, nuž vystrel som ruku cez Janin chrbát, neisto, nesmelo, pritiahol som ju k sebe. Skoro sa ani nepohla, iba hlavu si celkom oprela o moje plece. A tak ticho, tichučko sa rozplakala, že som plač skoro ani ja nepočul...“ (s. 193). Gráč na konci románu prestane komunikovať s nebohým Greškovičom, vracia sa do sveta živých, no jeho cesta k Jane je komplikovaná podobne, ako sú zložité jej manželstvá. Z pisára, ktorý má dištanciu od iných, sa stáva Jožko, azda začínajúci nový, šťastnejší život.
„Len“ rozprávať
Rozprávanie má v románe zmysel nielen pre Gráča, ale tiež pre iné postavy – takisto ako dotyky ich zbavuje napätia a tráum. Michal Greškovič si tak vyjasňuje problematický vzťah k bratovi Alojzovi, Janinmu mužovi, a spovedá sa z možného zločinu: „A keď Jana prišla, chcel som sa jej požalovať. Obyčajne vyrozprávať, čo sa stalo. Rozprávať a rozprávať, počúvať hoci len svoj hlas, ale vyrozprávať sa raz do samého dna, hovoriť a hovoriť, pokým by mi trval dych a hrdlo, neočakávať ani otázku, ani odpoveď, iba sa tak nasycovať vlastnou rečou a veriť, že som všetko porozprával, čo sa vo mne dusilo cez tie hnusné roky, ktoré som v živote porátal a neostávalo z nich nič. Všetko zlo o sebe som chcel porozprávať a len o zlom som chcel rozprávať“ (s. 38).
Hronského román relativizuje odpovede aj otázky, nedospieva k jedinej možnej pravde, pretože existujú jej viaceré interpretácie, veď slovami možno klamať. Viac ako na ne sa postavy v Pisárovi Gráčovi spoliehajú na reč tela, jeho pohyby, dotyky, trhnutie v tvári, uhýbavý či naopak jasný pohľad: „Počúvali ste, ako sa ľudské ruky rozprávajú, a priznávali ste tejto vrave veľkú váhu. Vari ani nie bez príčiny. (...) Každé slovo mužských a ženských prstov bolo Vám jasné a zreteľné, a jednak ste neverili otvorenej reči Janiných prstov“ (s. 45). Akokoľvek sa potom postavy „nasycujú vlastnou rečou“, stále zostáva veľa nedopovedaného, našťastie pre nás, ktorí ju chceme nielen počúvať, ale tvoriť si ďalšie vlastné otázky a odpovede.
Marta Součková (1963) pôsobí ako profesorka slovenskej literatúry na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity.
