Vyhľadávanie
Hravo a ironicky o vážnych veciach
Juraj Šebesta: Keď sa pes smeje, Bratislava – Trnava, JUGA – Edition Ryba 2008
Konflikty medzi rodičmi a deťmi vznikajú niekedy aj z generačných rozdielov, pričom rozhodujúcu úlohu zohráva ešte príbuzenské puto. Tento moment využíva veľmi výdatne umelecká literatúra a využil ho i prozaik Juraj Šebesta (1964), ktorý v románe Keď sa pes smeje predstavuje ako hlavnú postavu tínedžera Tomáša, chlapca zo vzdelanej rodiny, buriča a zároveň plachého pubertiaka s nadpriemerným IQ.
Šebestov román sa odohráva v najsúčasnejšej súčasnosti videnej cez prizmu Tomáša-rozprávača, ktorý nám približuje životné osudy troch generácií, takže v tomto zmysle je to román rodinný. Pravdaže, nijaká sága, skôr príležitostné vstupy Tomášových prastarých a starých rodičov, jeho strýkov a tiet, prispievajúcich ku konfliktovosti aj humornosti deja.
Už zo samotného ich-rozprávania vyplýva, že Šebesta svoju pozornosť sústredil na postavu Tomáša, ktorý reprezentuje typ dnešného mladého človeka, počítačovo zbehlého, vzdorovitého, zavše bezočivého, odromantizovaného, vecného. Šebestova postava dostatočne uplatňuje svoje inteligenčné vlohy v škole, no zároveň prejavuje nedostatok skúsenosti a nápadnú okúňavosť pri stretnutiach s dievčatami, čo je dnes priam neuveriteľné. Šebesta však túto črtu svojej postavy pretiahol až do karikatúry, ktorá sa objavuje aj inde.
Ak tvoria jedno z pásiem Šebestovho románu spory a hádky Tomáša s rodičmi, iným pásmom sú napätia medzi rodičmi, ktoré sa končia náhlym odchodom otca od rodiny. Tu autor riadne zironizoval otcov románik s oveľa mladšou študentkou a irónia nechýba ani matkiným pokusom o obdobnú pomstu otcovi. Hoci z hľadiska reálneho života ide o vážne veci, románové hľadisko posúva problém skôr do polohy literárnej hry, prítomnej aj v rodinných sporoch o Dědovo dedičstvo alebo v ďalšom kľúčovom pásme románu, v tzv. psích kapitolách. Fenka Žofia reprezentuje nielen obľúbené zvieratko všetkých, ale autor ho používa aj vo funkcii akéhosi deus ex machina, lebo pomáha likvidovať všemožné krízy postáv.
Šebesta si zvolil jazyk, ktorý zodpovedá danému prostrediu. Jeho mládež často hovorí slangom, rodičia v špeciálne vyčlenených dialógoch zasa nárečím, starí rodičia, z jednej vetvy pôvodom Moravania, sa zasa vyjadrujú miešanou češtinou. Táto jazyková zmes, nepresahujúca mieru únosnosti, dodáva románu zvláštny kolorit. Treba zdôrazniť, že hoci autor mal dosť príležitostí, nikde nesiahol po vulgarizmoch, čím sa román i po tejto stránke líši od próz s tínedžerskou témou. Za autorský žartík netreba pokladať to, že Šebesta uvádza na záložke knihy zoznam osôb v románe. Je ich tam dosť a tak sa dá lepšie orientovať.
Jozef Bžoch
