Vyhľadávanie
Keď vládzeš ísť, aj keď si musíš nadísť
Bratislava, Ikar 2011
Žilinská kniha Ľubomíra Feldeka
Žilina, Artis Omnis 2011
Maestro Feldek oslávil 9. októbra 75 rokov. Dalo by sa povedať, že je to viac ako dostatočný dôvod na to, aby v jeho bibliografii pribudli hneď dve knihy. Ostatne, autorova plodnosť je príslovečná a čitateľ musí nevdojak žasnúť nad tým, kde na všetky svoje aktivity berie Feldek energiu a čas. Prvá kniha s trochu mätúcim názvom Keď vládzeš ísť, aj keď si musíš nadísť je zbierkou časopiseckých textov. Niekedy fejtónových, inokedy glosátorských, často poučných a občas poučujúcich, ale vždy šarmantných. Mohli by sme použiť aj termín fejtón, ale Feldek nie je „čistokrvným“ fejtónovým autorom. Hrá sa a na hru používa celý svoj široký register básnika, prozaika i prekladateľa. Texty zhromaždené v spomínanej knihe sú časozberné výsledky niekoľkoročnej publicistickej práce pre denníky SME a Pravda, ba aj pre „auto štýlový“ GoldCar (kapitola On the Road). A práve v posledne menovanom periodiku autor použil všetky svoje profesionálne čary. Ostatne, Feldek ako „motoristický fejtonista“ je aj pre neznalého čitateľa pomerne bizarná predstava. Ale našinec znalý Feldekovho diela vie, že autor dokáže šarmantne splniť každé zadanie. Prečo by sa v motoristickom fejtóne nemohli spomínať Puškinove či Jeseninove verše? Alebo odcitovať celú poviedku z vlastnej knihy Poznámky na epos (1980)? Jednoducho kniha Keď vládzeš ísť, aj keď si musíš nadísť ukazuje všetky atribúty, prečo periodiká po tomto autorovi bažia. Noblesný štýl, chápavý humor, rozhľadenosť v kultúre a samozrejme dávka sebairónie. Kniha je teda zložená z publicistických útvarov, a preto záverečné dva rozľahlejšie texty Opoj ma bozkom svojich úst (Pieseň piesní) a Nahé sú bez kníh všetky národy (Proglas) môžu čitateľa naladeného na ľahkonohú publicistiku zaskočiť. Avšak v tomto prípade to nie je „nadstavovanie stránok“. Jednoducho dve pomerne nedávno uverejnené literárnokritické eseje (Tvorba 2010) vhodne ukážu autora ako invenčného literárneho historika a teoretika, ktorý vie aj zložitejšie témy podať príťažlivo...
Zdanlivo z iného súdka je Žilinská kniha Ľubomíra Feldeka. Zdanlivo preto, že aj keď ide o nesporne reprezentatívnu poctu jubilantovi – žilinskému rodákovi – aj tu sa naplno uplatnila už spomínaná časozberná metóda koláží z tvorby. Základom sú „pohľadnice“. Lepšie povedané, staré aj graficky patinované fotografie, ktoré sú pre Feldeka akýmsi zárodkom, vďačným motívom na spomienky, úvahy a azda aj zopár odhalení. Aj pre mňa bol napríklad príbeh o tom, ako Dominik Tatarka pokladal autora za „básnika, ktorého na mňa nasadili eštebáci“, nový a priznám sa, že aj prekvapivý. Spomienky na detstvo, mladosť, na nešťastné päťdesiate roky, keď mlyn politických procesov zomlel aj jeho otca – to všetko Feldek bravúrne prekladá básňami, ukážkami zo svojich hier, prekladmi, ba dokonca si sem-tam dovolí nejakú milú schválnosť, keď do textu zamontuje svoj sen alebo humorný príbeh z mladosti. Ako som spomenul, kniha je to skutočne reprezentatívna, a to nielen obsahom, ale aj grafickou úpravou a knihárskym spracovaním. Avšak „Feldek v kocke“ sa zasa nekoná. Táto kniha nie je monografiou a už vôbec nie je vážnym pokusom o celkové a definitívne uchopenie fenoménu Ľubomír Feldek. Na to je príliš mozaikovitá, občas milo nevážna a najmä – riadne sebastredná. To je ostatne dobre. Každý, kto autora pozná, vie, že prehnanou či nebodaj falošnou skromnosťou rozhodne netrpí. A to je v poriadku. Aký by to bol tvorca, ktorý by nikdy neprepadol mámeniu starogréckeho mladíka Narcisa?
Siahodlhý zoznam položiek na bibliografii Ľuba Feldeka teda vzrástol o dve nové. Doslova renesančný záber autora vzbudzuje u jedných úctu, u poniektorých pochyby či dokonca závisť, ale jedno sa Ľubomírovi Feldekovi uprieť nedá. Je to skutočne tvorca s veľkým T. A je si toho vedomý, čo v „motoristickom“ fejtóne Autorýchlovka aj na rovinu píše: „Nemám už na také hlúposti, ako sú mindráky, čas, sebavedomie ma neopúšťa ani na päť minút a všetko – vrátane tohto fejtónu – píšem na prvý šup, a všetko sa mi darí.“
