Vyhľadávanie
Závažná výpoveď
Víťo Staviarsky: Kivader, Prešov – Červený Kostelec, VISTA – Víťo Staviarsky – Nakladatelství Pavel Mervart 2007
Incipit útlej novely Víťa Staviarskeho Kivader mi opakovaním podobných slov a stavbou vety trochu pripomenul tragikomickú postavu Samka Tále: „Ja všade chodím s bubnom, lebo som bubeník.“ (s. 5), no už nasledujúce vety: „Žena mi zomrela pri ťažkej autohavárii. Žigmund Čonka mal tetované ruky, dlhé fúzy a červenú Ladu, kúpenú v bazáre za osemtisíc. On jej raz povedal, aby s ním v noci ušla, no nemal dobré brzdy, v zákrute vyšiel z cesty, nabúral do stromu, na mieste boli mŕtvi. Iba dievčatko mi ostalo.“ naznačujú inakosť písania, a to aj v širšom kontexte súčasnej slovenskej prózy. Staviarsky sa v debute úspešne vyhol jazykovému stereotypu, v texte prevažujúce jednoduché vety zodpovedajú štatútu postavy a zároveň narátora, rómskeho bubeníka. Rozprávanie vzbudzuje dojem hovorovosti, no výstavba textu je oveľa komplikovanejšia. Bubeník totiž – za objednané borovičky – rád rozpráva príbehy; autor skladá dej ako mozaiku, pravdivosť rozprávania sa relativizuje a naopak, posilňuje sa, paradoxne, jeho fiktívnosť, „literárnosť“. Bubeník je priamym rozprávačom príbehu, ale centrom je jeho najlepší kamarát Kivader. O Kivaderovi hovorí bubeník v tretej osobe – až na konci vo vtipnej pointe, sa dozvedáme, aký význam má spojenie ich- a er-formy rozprávania: „Aj mne sa Helenkine nohy vždy páčili. A nielen nohy! Ona raz dávno za mnou prišla. Asi ma ľutovala, že nemám ženu. Ľahla si ku mne a dala mi všetko, čo ženy dávajú. Preto ja stále u nich sedím. Ale nielen kvôli Helenke! Aj kvôli Rudkovi. Veď čo keď sme my rodina? Čo keď je Rudko môj syn?“ (s. 74 – 75). Kivaderov príbeh o stratenom synovi sa tak stáva aj osobnou vecou bubeníka.
Takéto prelínanie blízkosti a odstupu charakterizuje celú novelu. Staviarsky tematizuje problémy rómskej komunity cez bubeníka, ktorý do nej patrí, preto nie je kritický ani ironický. Bubeník medzi rečou hovorí o svojej chalupe; o vajdovi, ktorému Kivader dlží nemalé peniaze; o veľkej hlave Rudka, zapríčinenej aj Kivaderovým pitím; o nezamestnaných Rómoch... Kivader má stále za čo piť a nezabudne kupovať žreby; Helenka len varí, perie a umýva riad; bubeník väčšinu času presedí u Kivadera v kuchyni atď. Staviarsky stvárňuje život Rómov bez sentimentu, na druhej strane ho však neodsudzuje. Výberom rómskeho narátora sa Staviarsky vyhol nežiaducej stratifikácii na Rómov a „gadžov“. Prostredie rómskej osady nie je pre narátora exotické, keďže je jeho domovom. Rozprávač, ale ani Kivader či ďalší Rómovia netúžia odísť, lebo lepší svet v novele nepoznajú. Staviarsky neobchádza negatíva rómskej komunity, avšak vníma ich znútra, ba s istým humorom. Rozprávač ani netuší, ako veľmi zabáva svojich poslucháčov (čitateľov), netúži byť vtipný, hoci chce upútať pozornosť. Staviarsky racionálne vytvára komické situácie, často založené na rozpore medzi našimi očakávaniami a textovou skutočnosťou: „Kivader má ženu peknú, ale mal v živote smolu, lebo mal samé dcéry. Vždy chcel mať syna, ale Boh mu ho nedoprial. Keď mu ho konečne doprial, chlapec sa narodil debil. Najprv to nevedel. Opitý behal po osade, všetkým chlapca ukazoval, hoci pršalo, všetkým sa chválil. Rómom sa páčilo, že chlapec má väčšiu hlavu. Predpovedali mu, že asi bude študovaný. A Kivader mu od šťastia v meste kúpil tašku, niekoľko zošitov aj dve perá.“ (s. 6).
Rozprávač skutočnosť nekomplikuje, ale intenzívne ju žije a emotívne prežíva. Hoci nedokáže rozlíšiť veľké a malé problémy, či zistiť, v akej otrasnej sociálnej periférii existuje, s celou naliehavosťou si to uvedomí čitateľ. Staviarskeho debut nie je len knihou rozpadnutou na anekdotické fragmenty, ale stáva sa závažnou výpoveďou nielen o Rómoch.
Marta Součková
