Klára, matka, otec. Rodina?

Jana Micenková: Krv je len voda

Bratislava: Marenčin PT, 2021

 

Poviedkový debut prozaičky, dramatičky a režisérky Jany Micenkovej Sladký život (2017) pôsobil rozpačito. Autorka sa v ňom pokúsila vypovedať za generáciu dnešných tridsiatnikov, predovšetkým za ich intelektuálnu, no zároveň krehkú a bezcieľne sa pohybujúcu časť. Texty často stavala na absurdite či až ireálnosti a čiernom humore, čitateľ sa smial na bizarných príhodách postavičiek, v ktorých sa mohol rozpoznať. Román Krv je len voda však ukazuje, že poviedkový priestor nebol pre Micenkovú komfortný a oveľa presvedčivejšia dokáže byť na (skutočne veľkej, viac než 400-stranovej) ploche románu a navyše s minimom postáv.

Krv je len voda je asi ročným výsekom zo života troch protagonistov: matky – neúspešnej herečky, alkoholičky, starnúcej femme fatale, ktorá je zdrojom rodinných konfliktov a agresivity a oboch členov svojej rodiny postupne deštruuje, buduje v nich a prehlbuje komplexy (menejcennosti), nedôveru vo vlastné rozhodnutia a seba samého.

Ide o otca – „ženy“ v domácnosti, starostlivého, obetavého, hypercitlivého, no zároveň neschopného riešiť problémové situácie a o dcéru Kláru – tínedžerku, ktorá je naivná a príliš dobrá pre tento svet podobne ako otec, no zároveň (neúspešne) túži po priazni „hviezd“ (triedy) ako mama.

Autorka v jednotlivých fragmentoch systémovo využíva opakovanie perspektívy postáv v poradí Klára – Matka – Otec a keďže fragmenty sú pomerne krátke, plynie text dynamicky. Toto rozčlenenie je funkčné aj ako neustále pripomínanie toho, že postavy sú odkázané len na seba vzájomne.

Nikto z nich nepestuje hlbšie priateľské ani rodinné vzťahy; ak sa o ne aj pokúsia, sú skôr jednostranné, účelové, povrchné alebo krátkodobé. O to väčšmi potom u čitateľa rezonuje pocit súcitu, smútku a frustrácie z nefunkčnosti rodiny, ktorá by mohla byť šťastná, „stačilo“ by, ak by sa matka zmenila.

Konfliktné a vyhrotené situácie podáva Micenková spravidla cez prizmu každej zo zúčastnených postáv, čo je síce ozvláštnením textu, no hrozí riziko opakovania rovnakej informácie. Postavy totiž majú jednoznačné charaktery, čitateľ po krátkom čase zistí, čo môže od každej z nich očakávať.

Nahliadanie na rovnakú situáciu z odlišných perspektív teda na jednej strane funguje ako systémový prvok, próza aj vďaka tomu „odsýpa“, no zároveň môže mať čitateľ v niektorých pasážach (napr. scéna z návštevy v chatke otcových známych) dojem, že to isté čítal už pred chvíľou. Napriek tomu je na ploche celej knihy tento postup efektívny, čitateľ sa spoločne s postavami zacykluje v bezvýchodiskovosti, v podobných dňoch, keď sa matka fláka, otec upratuje a varí a Klára sa pohybuje medzi možnosťami, či rodičov prijať a milovať alebo od nich uniknúť. Ako nedostatok možno v rámci rozprávania vnímať prítomnosť zátvoriek. Informácie v nich sú zakaždým dopovedaním pre čitateľa jasnej informácie či dojmu alebo ironizujúcim komentovaním deja, ktoré však nemá žiadnu pridanú hodnotu, skôr naopak.

Micenkovej román teda v prvom rade možno čítať ako sociálnu prózu/drámu. Okrem nedostatku financií, ale aj okrem chorôb či gamblerstva ďalších členov rodiny, nezamestnanosti, alkoholizmu a pravdepodobnej psychickej poruchy matky trápi rodinu najmä absencia vzájomnej dôvery, neschopnosť komunikovať, odlišnosť hodnotových systémov rodičov, akási neprítomnosť dôvodu či príčiny existencie ich rodiny.

Otec a matka sú diametrálne odlišní, ich vzťah vznikol „náhodou“, matka potrebovala niekoho, kto by sa o ňu postaral a otca očarila jej nepredvídateľnosť. Narodenie Kláry bolo dôsledkom toho, že matka žiarlila na novú partnerku svojho „muža snov“. Otec a matka sú vykreslení ako totálne protiklady, nejde však len o prvoplánovú výmenu rodových rolí: matka – bezcitná egomaniačka túžiaca po kariére slávnej herečky a neustále vyhľadávajúca/vyvolávajúca drámu, otec – starostlivý „strážca kozuba“, ktorý sa zaujíma o výchovu dcéry, varí, má rád pohodové večery a stabilitu. Dôležitý rozdiel medzi týmito postavami spočíva vo vnímaní prítomnosti a budúcnosti, čo následne ovplyvňuje ich konanie.

Matka prítomnosť ignoruje, považuje ju len za prechodné obdobie, po ktorého prekonaní ju čaká úspech, ocenenie, obdiv, no toto upínanie sa na nereálne ciele je devastačné (napr. scéna, keď z domu odchádza v róbe a boa zašpinenom od kečupu). Otec je, napriek problémom, ktorých zdrojom je primárne matka, prirodzeným optimistom, často sa v súvislosti s ním objavuje motív zenu ako symbolu prostého života a dobra, no zároveň nekonania.

Neustále sa pokúša rodinu zlepiť (podobne ako výkresy na Klárine prijímačky, ktoré matka v amoku zničila) a verí, že všetko sa zlepší a vyrieši. V súvislosti s ním sa objavujú až „kontemplatívne“ momenty užívania si chvíľ samoty, hľadenia z okna a podobne. Sám však má strach zasiahnuť, preto, hoci nevedome, v konečnom dôsledku prispieva k udržiavaniu nefunkčnej rodiny. Klára, ako prvok pohybujúci sa medzi týmito dvomi nekompatibilnými svetmi, sa pokúša vytvoriť si vlastný, no podobne ako matka prepadá neuróze a agresivite, ktorá vyvrcholí záverečnou scénou.

Próza Krv je len voda nedovolí čitateľovi vydýchnuť. Nerobí to však vypočítavo, nestavia na prvoplánovom súcite a hoci postavy smerujú k istej modelovosti (napr. postava matky môže pripomenúť Evu Novú), autorka s fatálnosťou a nemožnosťou zmeny (povahy) pracuje priznane – happyend je od začiatku nemožný.

Výraznými sociálnymi drámami sa v ostatnom desaťročí u nás stali Piata loď Moniky Kompaníkovej či prózy Vandy Rosenbergovej aj niektoré texty Uršule Kovalyk a podobné témy zachytávajú aj autorky nasledujúcej generácie, napr. Dominika Madro, Alena Sabuchová, čiastočne Soňa Uriková. Prítomnosť tohto typu prózy možno považovať za prirodzenú vzhľadom na aktuálnu spoločenskú situáciu, prehlbovanie priepasti medzi sociálnymi triedami či stále otvorenejšie komunikovanie otázok fyzického aj psychického násilia alebo zanedbávania, ignorovania rodičovskej roly. Micenkovej text je však na rozdiel od textov spomenutých neľútostný a rozhodne si zaslúži čitateľskú i kritickú pozornosť.