Vyhľadávanie
Ľubomír Podušel
Klára Pataki
Bratislava, FOART 2008
Sochárstvo sa pre fyzickú náročnosť, akú si pri monumentálnych dielach vyžaduje od tvorcov, pokladá za doménu mužov. Hoci takéto rodové vyčlenenie sochárstva koncom 19. storočia celkom rozvrátila útla žena po boku takého velikána, ako bol Rodin, tomuto umeleckému druhu sa ešte ani dnes celkom bežne ženy nevenujú. Camille Claudelová ukázala, že neuveriteľná tvorivá sila môže nahradiť fyzickú zdatnosť pri zdolávaní tvrdosti mramoru či mohutnej hmoty bronzu. V slovenskom výtvarnom umení takúto tvorivú silu v sebe objavila a vyše polstoročia rozvíjala a rozvíja sochárka Klára Pataki.
Osobitné postavenie v slovenskom výtvarnom umení jej nepatrí len preto, že je jednou z mála žien-sochárok, ale predovšetkým pre neprehliadnuteľnú stopu, akú v ňom zanechala svojimi monumentálnymi, ale aj komornými plastikami z kameňa, bronzu a najmä z dreva. Celoživotnú výtvarnú tvorbu Kláry Pataki (nar. 14. mája 1930 v Šahách) prezentuje a zároveň prehodnocuje reprezentatívna monografia výtvarného teoretika Ľubomíra Podušela. V texte podrobne chronologicky sleduje jej umelecký vývin od štúdií na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave u prof. Jozefa Kostku, potom na VŠVU u prof. Fraňa Štefunka a prvých krokov v slobodnom povolaní od polovice 50. rokov. Štúdium a celková atmosféra vtedajšieho výtvarného života u nás ju smerovali k realistickému figurálnemu prejavu, no predsa sa usilovala o vlastné vyjadrenie. Hľadala ho vo vnútorných vzťahoch a intímnych pocitoch, v odkrývaní citového sveta človeka. Týmto krehkým vzťahom dala podobu dievčenských aktov a plastík detí. Do monumentálnej tvorby vstúpila priam bravúrne. Jej bronzová socha ženy zvíťazila v súťaži na monumentálnu plastiku Pamätníka obetí fašizmu v Nemeckej roku 1959, do ktorej sa prihlásili jej mužskí kolegovia L. Snopek, J. Kulich alebo A. Trizuliak. Od polovice 60. rokov sa postupne začína odkláňať od realisticky stvárňovaných plastík k symbolicky-znakovým formám figúr. Motivicky čerpá z minulosti, z mytológie, ale nevyhýba sa ani jednoduchým námetom všedných dní, ako v reliéfe Žena so založenými rukami. Už výber materiálu je súčasťou tvorivého procesu, ako o tom sama hovorí: ,,Je dobré, keď sa človek s materiálom, do ktorého chce zasiať svoju myšlienku , zoznamuje dlhšie. Keď sa naň koncentruje. Nastávajú dni zamyslenia. Nádherné momenty. Nedajú sa nazvať inšpiráciou, treba robiť, aj keď ju nemáme. Nepociťujeme. Kedysi niekto múdry zdôraznil, že netreba na inšpiráciu čakať, lebo sa môže stať, že príde a nenájde nás pri robote... Keď sochu dokončím, uľaví sa mi. Spadne zo mňa bremeno, čo som nosila v sebe. Oslobodím sa.“
Hlavným materiálom Kláry Pataki sa stalo drevo. Výberom tohto tradičného materiálu vyjadruje nadväznosť na históriu. Preto do dreva stvárnila podobizne veľkomoravských kniežat. Kontinuitu na minulosť uplatnila ako námet aj v monumentálnej tvorbe – jej skupina navzájom prepojených kamenných postáv symbolizuje Míľniky histórie pre Múzeum 1. SNR na Myjave. Osobité miesto medzi jej monumentálnymi dielami patrí voľnému trojfigurálnemu kamennému súsošiu Letný podvečer pre park kaštieľa v Dolnej Malante. Od začiatku 80. rokov začína vo svojom sochárskom prejave výraznejšie uplatňovať prvky magickosti a poetickosti. V 90. rokoch dokončuje drevené reliéfne steny pre interiér NR SR v Bratislave a intenzívne sa venuje kresbe. Verejnosť sa s jej komornou tvorbou mohla zoznámiť zatiaľ na poslednej samostatnej výstave v Prezidentskom paláci roku 2003. Okrem uceleného pohľadu na sochárske a reliéfne dielo Kláry Pataki vďaka dôsledne analyzujúcemu textu a bohatému, kvalitnému obrazovému materiálu v tejto monografii čitateľ získa veľmi dobrú predstavu aj o cykloch jej veľkorozmerných kresieb.
Alžbeta Kováčová
