Vyhľadávanie
V psychologickom románe nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, Heinrich Böll, svojimi presne cielenými ranami sarkastického humoru odhaľuje absurdnú skutočnosť sveta v Nemecku po hrôzach vojny v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch 20. storočia.
Dej je formálne vymedzený tromi hodinami v bonnskom byte, kde Hans Schneir, dvadsaťsedemročný klaun, oficiálnym povolaním komik, premýšľa, ako čo najjednoduchšie vyriešiť svoju nepriaznivú finančnú situáciu. Návratom do rodného mesta rozoviera aj všetky spomienky spojené s ľuďmi, od ktorých by potreboval momentálne vymámiť peniaze.
V jednotlivých okamihoch z minulosti sa zväčša zračí pokrytectvo a bezcharakternosť vlastnej matky, presvedčenej nacistky, ktorá sa cynicky angažuje za „uzmierenie rasových predsudkov“, členov katolíckeho krúžku či niekdajších fanatických nacistov, dnes absurdne vyznamenávaných za šírenie demokracie medzi mládežou (Dr. Kalick). Teda tieto čriepky Hansom nastaveného zrkadla neustále nalamujú časovú líniu románu. Tým pôsobia klaunove psychologické náhľady spontánne.
Hansova nelichotivá existenčná situácia je nesená zásadnejšou, existenciálnou krízou – ostal opustený svojou životnou láskou Máriou, ktorá sa vo svojej katolíckej horlivosti rozhodla vydať za konformného katolíka Züpfnera, Hansovho priateľa z detstva. O to trpkejšiu príchuť má osamelosť klauna, ktorý iba „zbiera okamihy“ a odmieta ich zastrešiť akoukoľvek ideou, odmieta ideologizovať život sám a inštitucionalizovať čokoľvek ľudské, hoci to často znamená pohodlnejšiu cestu životom. Tak končí klaun na hlavnej stanici s klobúkom pred sebou, čakajúc na návrat svojej lásky, čakajúc zrejme na Godota...
Ako v doslove uznáva i sám autor, román je v mnohých aspektoch poplatný svojej dobe, ktorou dokázal pohnúť, a hoci dnes je v súvislosti s tak komplexnými reflexiami vek hlavnej postavy len ťažko uveriteľný, myslím, že Böllovo ironizujúce pero stále dokáže podnecovať našu bdelosť k spoločenskej zodpovednosti a opatrnosti v povyšovaní ideí nad ľudskosť.
