Kliatba žltých ruží - Július Balco

Matica slovenská 2014

Loviť v najspodnejších myšlienkových a filozofických prúdoch, ktoré predznamenávajú vznikanie Balcových próz, by znamenalo dobrodružstvo – ako inak – s  neistým koncom. Cesta by tadiaľ nepochybne viedla, no priviedla by nás kamsi k  existencializmu a  pomaly cezeň k antirománu a  prípadne ešte ďalej, k paródiám, čo na prvý pohľad vyzerajú vierohodne, na druhý, pozornejší, ponúkajú na výber: ver, drahý čitateľ, alebo aj nemusíš, no dostaneš sa v  oboch prípadoch na to isté miesto. K čarovnému, tajomnému a rozprávačsky bohatému príbehu, ktorý Balco dozdobuje pozorne odpočutou a skúsene využitou lexikou. S hojnými ingredienciami expresívnosti, ktorá upomína viac na dürrenmattovské postupy, než na tie, ktoré sám autor priznáva (radšej a hrdšie) hlásiac sa ku Kafkovi. Jasnovidec Michael má sčasti osud podobný Kafkovmu zememeračovi, najmä tam, kde naráža na nepochopiteľné a  najmä nezmyselné prekážky, zaváňajúce groteskou a  absurditou (ľudia sa strácajú, nezmyselne umierajú, opäť sa stretávajú a spoznávajú atď.).

Profesionalita prozaika sa prejaví vždy tam, kde text navodí autentickú atmosféru prostredia; jarmočnú v  oslavujúcej dedine, smútočnú a zároveň bizarne alkoholickú v horárni, kde vo vedľajšej miestnosti leží mŕtva poľovníkova žena, v neposlednom rade a na viacerých miestach textu až nespútane erotickú.

Už naznačené zaľudnenie Balcovej novely sa nezaobíde bez tajomstva. To je napokon prítomné nepretržite od začiatku až po koniec textu i  deja. Ak by dejovú líniu novely malo vystihnúť jedno slovo, bolo by to hľadanie. Michael totiž sústavne hľadá. Raz svoju zmiznutú lásku, potom zmysel toho, čo sa mu na ceste za ňou stáva a čo ho privádza do ťažko zvládnuteľných, ba až život ohrozujúcich stavov. Hľadanie je aj náplňou jeho „jasnovideckej práce“; veď pomáha nájsť stratenú rysiu kožu, no sám pritom bezvýsledne hľadá svoju Adelu a nachádza iné (dovedna tri) ženy, s ktorými prežíva povrchné dobrodružstvá. Treba dodať, že autor svoje postavy nijako nešetrí; najviac „si to odskáče“ sám jasnovidec, ktorého vrhá do nezmyselných situácií plných nebezpečenstva, strachu a bolesti (spravidla vyvolaných alkoholom, ktorý tu tečie priam potokmi), no dlžný neostáva ani ostatným...

Zaujímavá hra s autorovou – ak tak možno povedať – azda už kultovou či erbovou žltou farbou (spomeňme si na jeho predchádzajúce prózy Voskovožlté jablko a  Žlté ruže) podistým tiež nie je len rozmarom. K svojim symbolom, možno však iba rekvizitám, sa asi vedome vracia, a tak sa žlté ruže stávajú vodiacim motívom už druhej jeho prózy, ba v tejto najnovšej nájdeme aj kyslé a napokon odhodené voskovožlté jablko.

Už len uzavrime, že prekvapujúce rozuzlenie na záver novely vdychuje celému dielku ľahučkú, no nezmazateľnú pečať magickosti. Knižkou Kliatba žltých ruží Balco potvrdzuje oprávnenosť svojho zaradenia medzi súčasné prozaické vrcholy (špičky) strednej (s odpustením „staršej strednej“) generácie.