Vyhľadávanie
Boris Filan
Klimtov bozk
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009
Šesťdesiatnik Boris Filan má oproti iným dobrým spisovateľom zjavný hendikep: je priveľmi populárny. Zaslúžená popularita: rozhlasové, televízne i knižné performancie, textárska animácia popmusic. Raz cestopisy plné exotických zážitkov, vtipných gagov a luxusných príhod, raz publicistické show plné objavných postrehov o nás a „našich dítkach“, raz ohňostroje poetických obrazov inšpirujúce skvelých muzikantov. Vždy ten istý Filan, vždy oslovujúci svoje recepčné okruhy, ale vždy s konotáciami prebíjajúcimi obzory bežného recepčného priemeru. Teraz však Boris Filan ponúka svojim fanynkám a fanúšikom veľký román. V slovenskom kultúrnom svete je román ešte vždy udalosť vzbudzujúca zvedavosť kdekoho, nielen verných. A keď Filan ponúka román veľký nielen svojím rozsahom, záberom na takmer celé storočie a generáciu v ňom, ale najmä „svojimi riešeniami“ románových a ontologických problémov, s ktorými zápasí naša románovo prudko sa rozvíjajúca literárna realita, môže pokojne ísť o literárnu udalosť. Vo Filanovej tvorbe je navyše všetko autobiografické a už sám tento fakt je hodný nielen záujmu, ale i zvedavosti.
Prvá nápadná odlišnosť od literárneho kontextu je, že Filanova románová koncepcia stojí na „príbehu veľkej kladnej lásky“: nijaké postmodernické kľučkovanie, ale láska, ktorá sa pred očami čitateľa priam tantricky (Filanova substitúcia sexu) tvorí, vyvíja a víťazí. Taká láska je spisovateľovou umeleckou i poznávacou voľbou zrejme preto, že si trúfal naplniť ju aktuálnym obsahom bez ohľadu na to, či zodpovedá alebo nezodpovedá aktuálnej realite, a podstúpiť riziko, že nevyznie ani intelektuálsky, ani konformne s intelektuálskymi predstavami o literatúre či románe. Vitálna rozprávačská eufória (typický príznak Filanovho štýlu) prináša na svet príbeh eštebáckeho synáčika a disidentskej dcérenky rozohrávajúci rollandovskú partiu Petra a Lucie, pravda, so socialistickým backgroundom a so šťastným vyústením. A to je priam provokácia, lebo osobné šťastie, či už vytrpené alebo vytaktizované napriek socializmu alebo preň, dnes nepatrí k módnym prvkom novomiléniovej sezóny. Práve takto postavený príbeh však Filanovu „generačnú tému“ odideologizoval a odmindrákoval, vymanil ju z ideologických schém a otvoril pre ňu nevídané priestory do hĺbky i šírky záberu. Vo Filanovom rozprávačskom gurmánstve sú isto niektoré aspekty či motivické partie presolené, iné zas nedochutené, no bez obáv sa dá povedať, že silnejšiu a vnútorne zdôvodnenejšiu kritiku „bývalého režimu“ sme tu ešte nemali. Je to najmä preto, že Filan všetko zakladá na rozprávačskom detaile, ktorému cez humor, iróniu či prosto cez rozprávačskú vášeň odovzdáva svoju autorskú charizmu. Každý jeho detail nielen vypovedá za seba, ale je súčasne i citovým autorským postojom k „veciam a vecičkám“ jeho sveta. Kritická rozhľadenosť, nesnobská kultúra, rozprávačská erudícia i sila jeho názoru sa sublimujú v osobnom príbehu s autentickou pamäťou, ktorý vždy zostane jeho výsostným vlastníctvom napriek vysokej schopnosti zovšeobecňovať. Rozprávač môže z románového stroja kedykoľvek vyskočiť a venovať sa trebárs lyrickému psychologizovaniu či filozofickým diskurzom, ale nič nestráca, lebo subjektivitou ozvláštnený detail ho vzápätí vráti do príbehu. A v tom je ďalšia nápadnosť Filanovho prístupu: nezľakol sa subjektu, suverénne vidí do jeho temnôt takisto, ako vidí svetlo vyžarujúce z ľudskej neopakovateľnosti, a hlavne – nemá strach z jeho „nehotovosti“.
Aj Filanova hrdinka, skomponovaná zo všetkých socialistických blenov, ale pritom jednoznačná ako krištáľ, zvrchovane nepodobná sexiciam z chlapských románov či bojujúcim chuderkám z feministických či „ženských“ románových výtvorov, je iná. Je to predčasne dospelé dieťa nesúce pred sebou svoju dôstojnosť ako emblém ľudskosti, ktorú nemožno za nijakých okolností stratiť. A v tom je hlavné posolstvo lásky, ktorá napriek všetkým neláskavostiam doby vo Filanovom románe je tým najhlavnejším.
Filan napísal román, ktorý sa nedá racionálne vysvetliť, hoci jeho obsahom je racionalita. Napriek veselosti a rozkošníctvu z rozprávania je to cintorín dešperátov a hrdinov smutnej postavy, introvertov a zhasnutých revolucionárov.
AlexanderHalvoník
