Vyhľadávanie
Zbigniew Machej (1958) absolvoval štúdium poľštiny a religionistiky v Krakove, je poľský básnik, esejista a prekladateľ, bol aktivistom disidentskej Poľsko-česko-slovenskej solidarity, programovým riaditeľom Poľského inštitútu v Prahe, neskôr riaditeľom Poľského inštitútu v Bratislave. Čo ho priviedlo k tomu, aby sa zaoberal práve Tranosciom a Hviezdoslavom, uviedol takto: „Musel som prežiť niekoľko rokov v Bratislave, aby som objavil Tranoscia, ktorý sa narodil a vyrástol v sliezskom Tešíne, kde teraz bývam. A musel som zájsť na Oravu, aby som zistil, že Hviezdoslav používal slová, ktoré používala aj moja babička na tešínskom vidieku.“ (zo záložky knihy)
Machejovu publikáciu o Tranosciovi a Hviezdoslavovi editorsky (s bohatými informačnými textami na obálke i na záložkách obálky) pripravila Dana Podracká, odborne ju posúdil Ján Gavura (autor predslovu) a Timotea Vráblová. V knihe nájdeme lexiku slovenskú, českú, nemeckú, latinskú, rôzne varianty oravských nárečí a s tým všetkým, popri preklade textov z poľštiny, si výborne poradil prekladateľ Karol Chmel.
Kniha má dve kompozičné časti, pomenované ako názov publikácie, tie sa delia na kapitoly a spolu s predhovorom a zoznamom použitej literatúry predstavujú 186 strán. Obidve kapitoly sa začínajú fotoportrétmi skúmaných autorov od Petra Procházku. Portréty sú urobené invenčne, svojím „zatemnením“ evokujú historickosť dôb, na ktoré sa Machej pozerá z pozície človeka 21. storočia.
Tranoscius a jeho doba
Jiřík Třanovský, na Slovensku Juraj Tranovský alebo Tranoscius sa narodil roku 1592 v Tešíne, jeho rodným jazykom bola čeština, podpisoval sa však Gergius Tranoscius alebo Georg Tranosci. Od detstva prejavoval hudobné a jazykové nadanie. Ako 15-ročný začal študovať na univerzite vo Wittenbergu, Lutherovom meste, „najdôležitejšom intelektuálnom centre reformácie“. Kapitola Imitatio Lutheri obsahuje široké a výborné informácie o výchove a vzdelávaní v období renesančného humanizmu, o školstve, ktoré bolo na vysokej úrovni. „Vzdelanie sa vtedy nazývalo literné umenie (písmenné umenie! [...] Cieľom [...] bolo poznanie skutočnosti aj poznanie seba samého a zároveň zdokonaľovanie vlastnej pozície vo svete, ktorý by bolo treba priblížiť kráľovstvu Božiemu.“ (s. 31)
Bolo to obdobie významných udalostí; napríklad Shakespeare vtedy napísal Hamleta, Monteverdi operu Orfeus, Kepler pozoroval Halleyovu kométu, Angličania založili v Amerike kolóniu Virginia atď. Z. Machej musel preštudovať množstvo archívnych materiálov (z nich aj cituje), uvádza podrobné dátumy rôznych udalostí a vytvorenia rôznych literárnych diel.
To, s čím sa Tranovský počas štúdia a života vôbec stretával, čo a u koho študoval, čo písal a ako písal, to všetko Machej dokladá veľmi podrobnými údajmi zo širokého spektra vtedajšej kultúry.
Vari niet historickej udalosti, kultúrnej a literárnej zaujímavosti, ktorú by Machej obišiel, keď opisuje záujmy, štúdium a tvorbu Juraja Tranovského (toto meno sa používa až od 19. storočia). Možno priam hovoriť o epickej šírke textov tejto knihy. Napríklad na základe zachovaných kníh, ktoré Tranoscius evidentne a dokázateľne študoval, lebo sú v nich jeho signatúry, emblémy, exlibrisy, sa dá usúdiť, čo ho zaujímalo, čo prípadne ovplyvnilo jeho tvorbu.
Metafyzický básnik v Citare svätých
„Pre Tranovského bola najdôležitejšou knihou, samozrejme, Biblia“ a najmä jej časť Knihy žalmov. „Kralická biblia bola pre Tranovského vzorom biblickej a zároveň literárnej češtiny.“ (s. 22) Už na univerzite začal písať básne (po latinsky), zaujímala ho poetika a piesne. Po skončení univerzity sa vrátil do Tešína, v čase reformácie ušiel pred prenasledovaním a pobudol na Liptove a Orave, neskôr pôsobil v Prahe.
Spev chápal ako dokonalejšiu formu modlitby a podľa Lutherovho vzoru skladal piesne a písal texty. Z. Machej o ňom hovorí ako o jednom „z najschopnejších a najlepšie vzdelaných Lutherových nasledovníkov [...], ktorý perfektne ovládal rétorické procedúry [...]. Opierajúc sa o ne, majstrovsky vybudoval svoje najzávažnejšie dielo – kancionál Cithara Sanctorum“. (s. 43)
Citara svätých vyšla tlačou v r. 1636 v tlačiarni Vavrinca Brewera v Levoči. Machej uvádza okolnosti názvu Tranovského kancionálu, ktorý sa pôvodne nazýval Písně Duchovní s nadtitulom Cithara sanctorum Apocal V. Tranovský teda „uvádza presnú lokalizáciu fragmentu Biblie, na ktorý sa odvoláva“. (s. 69) Machej používa komparatívnu metódu, aby sledoval, kým a ktorými textami sa autor inšpiroval v obsahu i vo forme. Podrobne rozoberá jednotlivé texty Tranovského piesní, ich pôvod, vznik, témy, poslanie, formu...
Vari najzaujímavejšia kapitola prvej časti knihy je Kancionál ako metóda východiska z labyrintu sveta. Viacerí myslitelia, ako píše Machej, uvádzajú, že čisto duchovný typ poézie bol postupne ovplyvňovaný Petrarcom a jeho ľúbostnou lyrikou, a tak dochádzalo k premene duchovného typu poézie na reflexívnu náboženskú lyriku a pod jej vplyvom písal aj Tranovský. V 19. storočí však „odstránili z Cithary sanctorum erotický preklad Tranovského a nahradili ho prekladom pozbaveným zmyselnosti“. (s. 75)
Rozhodne zaujímavá a veľmi aktuálna je kapitola Ukrytý metafyzický básnik, ktorá je výbornou esejou; v nej Z. Machej charakterizuje literatúru obdobia renesancie a baroka a v tomto kontexte hodnotí tvorbu J. Tranovského. Kladie si aj otázku, akú má Tranovského dielo (v ktorom nachádza isté spojivá aj s J. S. Bachom) hodnotu z hľadiska teórie poézie. Pokladá za donkichotské úsilie vyskúmať originalitu či neoriginalitu textov básní – piesní obdobia renesancie a baroka, a teda i textov Juraja Tranovského.
„Zdráham sa označiť Georgia Tranoscia za autora kancionálu Cithara sanctorum“(s. 99), píše Machej a tieto svoje slová odôvodňuje tým, že pre obdobie, keď Tranoscius žil a tvoril, bolo príznačné napodobňovanie, preberanie, preklady, inšpirácie, neoriginálnosť a originálnosť zároveň, imitačné techniky, viacautorské publikácie či kolektívne autorstvo. Tranoscius neoznačoval svojím menom ani piesne, ktoré sám zložil a, pravdaže, ani tie preložené či prepísané. Tranovský sa vo svojom kancionáli akoby stráca, ale súčasne je v textoch zašifrovaný ako metafyzický básnik. Tranovského dielo sa nezachovalo pôvodné, bolo mnohonásobne prekladané, upravované a cenzurované. Vydania kancionálu vychádzali takmer vždy s nejakými zmenami.
Z. Machej to aj dokladá na konkrétnych textoch básní. „V mnohých piesňach Juraja Tranovského, ako aj v jeho prekladoch nemeckých piesní, však nachádzame dojímavý záznam jeho utrpenia a výrazné echá jeho osobnej drámy.“ (s. 94) Aj preto sa Tranoscius pokladá za metafyzického básnika. A keďže Zbygniew Machej je až nadmieru epický, poskytol nám rozhodne interesantné údaje z histórie knižnej kultúry, keď napríklad už v 17. storočí „bolo možné upadnúť do depresie z nadmerného množstva kníh a iných tlačených publikácií“, že vo Frankfurte nad Mohanom sa organizovali prvé knižné trhy, že vznikali knižnice a objemné knihy. Cithara sanctorum mala vyše 700 číslovaných strán a obsahovala 412 piesní, dočkala sa vyše 200 vydaní. Juraj Tranovský umrel (1637) niekoľko mesiacov po vydaní svojho kancionálu. Machej uvádza aj spôsob, kroky a čas, kedy a kde v knižniciach, archívoch a pod. sa našli, resp. on našiel dokumenty týkajúce sa života a tvorby Tranoscia.
Hviezdoslav je moderný a svetový
Aj druhá časť tejto Machejovej knihy je epicky široká, prináša množstvo faktografického materiálu o dobe, v ktorej Hviezdoslav žil, i o časoch, literatúre a autoroch, ktorých sa mal možnosť „dotknúť“. V prvom rade to bol Juraj Tranovský. Uvažuje však aj o Poliakoch – romantikoch, o Goethem, nachádza isté spojivá s J. Kollárom, keď Hviezdoslava pokladá za jeho významného pokračovateľa v tvorbe sonetov. Zdôvodňuje napríklad, prečo si vybral pre dielo Krvavé sonety formu sonetu ako žánru. Veľmi zaujímavo, aktuálne, ale odmietavo sa však zmieňuje o Kollárovej Slávy dcére a vyššie hodnotí jeho Národnie spievanky ako „skutočné perly ľudovej poézie“. (s. 126)
Pozornosť venuje aj A. Bernolákovi a Ľ. Štúrovi predovšetkým ako kodifikátorom jazyka a v kapitole Protirečivé jazyky romantického ohňa píše o jazyku Hviezdoslavovej najmä počiatočnej tvorby. Mladého ho síce očarili Kollárove Národnie spievanky, ale Machej zdôrazňuje, že Hviezdoslav bol vychovaný na Tranosciovi.
Porovnávaním tvorby P. O. Hviezdoslava a iných básnikov jeho doby však prichádza k záveru, že Hviezdoslav bol sám sebou; jeho diela sa nedostali k príjemcovi v pravom čase, teda keď boli aktuálne; žil oddelene od spoločenstiev, v horskej samote. Zdôrazňuje aj fakt, že sa o jeho poézii hovorí ako o náročnej, preto sa málo číta alebo vôbec nečíta – jeho verše odrádzajú „takzvaných normálnych, laických čitateľov“. A ďalej uvažuje: „Prehnal to s básnickou dokonalosťou, a preto ho nečítajú, nerozumejú mu a nie je populárny.“ (s. 160) Písal v jazyku ešte dostatočne neskodifikovanom, ktorý sa chápal ako slovanský dialekt, ale vytvoril literatúru vysokej úrovne, „pokračujúcu v duchu najlepšej európskej literárnej tradície“. Pokladal si priam za povinnosť pozdvihovať slovenský jazyk na úroveň, „v ktorej možno vyjadriť všetko tak ako v iných európskych jazykoch [...]“. (s. 144)
Celá časť o Hviezdoslavovi je originálna a unikátna v porovnaní s tým, čo sa o tomto autorovi a jeho dobe doteraz napísalo, ale i tým, ako Machej fakty aktualizuje a mnohé doterajšie vyvracia. Odmieta kultúrne klišé ako súradnice v lokalizáii literárneho diela v dejinách, odmieta škatuľkovanie, umelecké prúdy, smery („pseudovedné stereotypy“), ako sa to robí v učebniciach.
Zdá sa, že Z. Machej nám objavil Hviezdoslava, keď vo vynikajúcej eseji Hviezdna misia poézie uvádza, čo všetko o P. O. Hviezdoslavovi ešte nevieme a čo sme jeho tvorbe dlžní. V poslednej kapitole (Ekofeministický básnik) prichádza napríklad s tvrdením, že Hviezdoslavova báseň Zuzanka Hraškovie „je veľdielom svetovej poézie univerzálneho charakteru vzhľadom na tému domáceho násilia“ a „z prísne poetického hľadiska je to zaručene jedna z najkrajších básní napísaných v 19. storočí“. (s. 169)
Pre Hviezdoslava je typický úžasný vzťah k prírode a Machej túto problematiku nachádza skoro v celej jeho tvorbe. Pars pro toto verše: „Čul som raz divný v poli plač./ I skúmam, odokiaľ/ prichádza plač ten? Nuž, či viete -/ to vám tam háj plakal.// Ja pýtam sa ho, čo plače,/ nač´háju slzy liať mladému?/ Viete, čo mi riekol? Zajtra idú ma sťať...“ (s. 172)
Machej istým spôsobom – výkladovo i esejisticky – uvažuje o percepcii poézie, definuje, v čom je jej poetická hodnota. Hviezdoslavovu poéziu hodnotí vysoko, je podľa neho univerzálna a má vlastnosti poézie modernej.
Výnimočná kniha
Autor vytvoril knihu o charaktere literatúry najmä v 17., čiastočne v 18., dôsledne v 19. storočí a do istej miery v storočí 20., aktualizáciami sa dotýka aj 21. storočia. Do knihy nahromadil toľko informácií, zaujímavostí až kuriozít, že čitateľovi okrem úžitku poskytuje aj zážitok. Hľadá súvislosti, polemizuje, vyvracia mnohé, doteraz uznávané tvrdenia, nachádza silné súvislosti medzi tvorbou Tranovského a Hviezdoslava. Zdôvodňuje, prečo Juraj Tranovský a jeho Citara svätých je jedným zo základných literárnych diel a čo bráni tomu, že Hviezdoslav nepatrí k najdôležitejším európskym básnikom, keďže jeho diela sú veľdielami.
Zbigniew Machej svoje názory na oboch autorov príjemcovi nevnucuje, jeho texty sú však plné takých dôležitých podrobností, že čitateľ si svoj názor doplní, upevní, prípadne zmení. Možno len súhlasiť s výrokom Jána Gavuru v predhovore, že „Kniha Môj rodák Tranoscius, môj sused Hviezdoslav je výnimočná.“
Zbigniew Machej: Môj rodák Tranoscius, môj sused Hviezdoslav
Preklad: Karol Chmel
Bratislava: LIC, 2021
