Vyhľadávanie
Experiment na nedozernom poli
Daniel Hevier: Kniha, ktorá sa stane, Bratislava, Kalligram 2009
Nikto z nás by neskákal od radosti, keby sa musel pohybovať v byte od podlahy po strop okupovanom knihami; v byte, kde sú knihy napchaté i v chladničke či manželskej posteli. V takejto bezútešnej situácii sa nachádza Ana, ktorej muž upísal svoj život čítaniu. Fictus je milovníkom literatúry a zároveň jej otrokom. Jeho knižné gamblerstvo ho najskôr oberá o zmysel pre realitu, potom o rodinu a napokon – o zrak. A práve ten by mal mať v dobrom stave každý, kto sa podujme prečítať si vyše 400 strán najnovšej prózy Daniela Heviera Kniha, ktorá sa stane.
Dielo je utkané zo spletitých príbehov viacerých postáv, ktoré nemožno rozškatuľkovať na hlavné či vedľajšie. Či už je to Franc, mladý študent, priam faustovsky bažiaci po poznaní; alebo Figura, ktorého meno je jedným z Nomen omen (v tomto prípade pre figúrku na šachovnici života) – všetci sa nachádzajú na jednej lodi. Tá loď je papierová, zostavená zo stránok kníh, lebo práve ony fatalisticky, fantasticky i fanaticky zasahujú do jednotlivých osudov a zlievajú ich do spoločného megapríbehu. Spod vonkajšej vrstvy textu presvitajú ostré kontúry palimpsestu. Hevier sa neuspokojuje s knihou ako sterilným literárnym artefaktom prísne ohraničeným druhovo-žánrovými mantinelmi, ale svoje polytematické rozprávanie rozohráva na nedozernom poli medziliterárnych súvislostí.
Znaky palimpsestovej prózy sú roztrúsené v každom riadku. Sú to úvodné mottá, alúzie na slovenských spisovateľov alebo narážky na Bibliu či Korán. Hevier svoj text zámerne deštruuje: namiesto mena píše arabský znak, namiesto strednej časti vulgárneho slova kreslí obrázok (oko) a pod. Na inom mieste na nás v originálnom a úplnom znení zakráka Poeov Havran, inde nás prekvapia matematické zátvorky a výpočty alebo citáty s poznámkami ako pri prekladovom diele. Príbehy nie sú jednoliate a formálne organické, často krát sú len útržkami roztrieštených vedomí. Paranormálne javy (napríklad zmiznutie starého mosta v Bratislave a jeho následné objavenie) autor vykresľuje ako tie najvierohodnejšie udalosti. Ukážkou medziliterárneho nadväzovania je 20. kapitola – nepretržitý sled akýchsi rýmovaných sentencií, ktoré sa zvukovým frázovaním ponášajú na rap, humorným kritizovaním spoločenských nerestí na Gavlovičovu Valašskú školu, živelnosťou pripomínajú zas surrealistickú metódu psychického automatizmu. Kniha je montážou rôznych žánrov: rozprávky, hororu, grotesky, detektívky či sci-fi. Presahuje sem osobitne aj lyrika. Vidno to v lyricky ladených opisoch, kde sa Hevier blysol metaforami, ako „v úzkom rozkroku dvoch ulíc“ i slovnými hrami „viechy sa už nepozviechali“. Svoju prózu sem-tam okorení „šafránovým“ duchaplným humorom – tak málo ho je, no o to je vzácnejší.
Zostáva len upozorniť na správnu interpretáciu „lapsusov“ v texte, akými je napríklad čistá strana alebo kapitola uťatá uprostred rozprávania. Autor sa týchto „prehreškov“ dopúšťa zámerne, sú totiž funkčnou súčasťou jeho postmodernistického experimentovania.
Ján Čakanek
