Kniha plná človečiny

Výber z celoživotnej tvorby výraznej autorskej osobnosti zväčša skôr potvrdzuje ako popiera čitateľské dojmy z jej jednotlivých opusov, navyše pomôže nahliadnuť do jej tvorivej dielne koncentrovanejšie i komplexnejšie. Nebolo tomu inak ani pri mojom čítaní výberu z prozaickej tvorby našej poprednej spisovateľky a herečky Milky Zimkovej Nerieš to. Ku komplexnosti pohľadu prispelo aj to, že výber doplnený o viacero nových textov prezentuje širšie spektrum, autorka zaradila do knihy okrem kratších či rozsiahlejších poviedok aj glosy, fejtóny, črty, esejistické fragmenty, ba aj úryvky z rozhovoru (s Gabrielou Rothmayerovou z knihy Dve v tom). Vo všetkých spomínaných žánroch sa Zimková pohybuje suverénne, zachovávajúc si osobitosť prístupu k zobrazovanému i osobitosť štýlu. Vybrané texty, akokoľvek žánrovo pestré, tematicky i rozsahom rozdielne, nezaprú originálnu, v slovenskom literárnom kontexte jedinečnú a nezameniteľnú autorku vyznačujúcu sa spontánnosťou prejavu, no aj stabilnými, jednoznačnými hodnotovými postojmi.

Milka Zimková nenapísala (možno presnejšie by bolo: nevydala) veľa kníh a nemá na konte ani hrubé romány, a predsa sa jej podarilo vytvoriť svojský zimkovský literárny svet s charakteristickými postavami i postavičkami, s ľahko rozpoznateľným koloritom, nehovoriac ani o nemenej charakteristickej, pôvabnej jazykovej spleti spisovnej slovenčiny so šarištinou. O jednej z autorkiných kníh som pred pár rokmi napísala, že je to literatúra plná skutočnosti, po prečítaní výberu by som pridala konštatovanie, že je to literatúra plná skutočného človeka či skutočnej, nefalšovanej, neriedenej človečiny. V týchto textoch necítime ani najmenší závan konštruktu, ktorý by si chcel podriadiť realitu. Zimkovej postavy predstavujú človeka dobrého i zlého, šťastného i nešťastného, pokorného i spupného, mladšieho i staršieho, jednoduchšieho i komplikovanejšieho, nezištného i sebeckého, láskavého i krutého. Tieto postavy stelesňujú značne rozsiahlu škálu ľudských vlastností, približujú najrôznejšie polohy i podoby ľudskosti. Autorke stačí na toto obsažné prezentovanie celkom malý priestor, zárodok príbehu, náčrt dejovej línie, najčastejšie neukončenej, otvorenej, vyzývajúcej k dotváraniu čitateľskou imagináciou. Súvisí to pravdepodobne s tým, že autorka sa v textoch sústreďuje na vhodne vybrané kľúčové momenty a nerozptyľuje sa nepodstatnými odbočkami – najmä ak nehrajú z hľadiska príbehu úlohu dôležitého pozadia. Jej rozprávanie síce na jednej strane pôsobí ako nesmierne spontánne, na druhej strane má prevažne pevnú štruktúru a možno v ňom vycítiť jasnú autorskú koncepciu.

V istom zmysle možno povedať, že Zimková pokračuje svojimi poviedkami, ale i scenármi, glosami, úvahami v písaní svojej životnej „jednej Knihy“, sčasti ukotvenej v osobne prežitom (autobiografickom), no zároveň presahujúcej individuálne bytie a smerujúce k skúsenostiam a životným príbehom iných ľudí. Opisujúc napríklad zážitky zo svojho hereckého putovania po domácich i zahraničných festivaloch či po obecných kultúrnych domoch prináša aj humorne, ba niekedy satiricky ladené obrázky daného prostredia i kultúrnej situácie v tej-ktorej spoločnosti. Zimkovej prózy, podobne ako jej monodrámy, sú sčasti úsmevno-ironické až groteskné, ale najmä vážne, hĺbavé, zachytávajúce dramatickosť (každého) ľudského osudu; sú epické, no takisto reflexívne, občas lyrické; stretáva sa v nich realistické spodobenie s jemným oparom fantázie a snivosti.

Zimková je výborná pozorovateľka, kritická, ale aj empatická, vie sa vžiť a vcítiť do rôznych osudov, presvedčivo zachytiť vnútorné pohyby, napätia, konflikty i zápasy, ktoré jej postavy zvádzajú, rozumie svojim hrdinkám i hrdinom, zväčša ich neodsudzuje, ani keby si to zaslúžili, má pre ich slabosti i nedostatky dostatočnú mieru pochopenia. Najautentickejšie azda predsa len vyznievajú postavy blízke ľuďom, akých dôverne spoznala v rodnom valale, pracovitým, čestným, skromným, no aj hrdým – ich predobrazom ostávajú autorkini starí rodičia. Optikou určenou ich hodnotami Zimková premeriava vyumelkované figúry snobských, duchovne zakrpatených novozbohatlíkov, karikuje ich honbu za peniazmi, kariérou, slávou, odhaľuje ich egoizmus, citovú povrchnosť a morálnu vyprázdnenosť. Podobne kontrastne vyznievajú obrazy uponáhľaného, hektického, anonymitou zastretého života mestského človeka oproti pokojnejšiemu, s prírodou väčšmi harmonizujúcemu životu na dedine. Je očividné, že pre autorku sú nesmierne dôležité otázky identity, koreňov, tradície, tak ako je pre ňu dôležité vzťahovať sa k domovu ako k priestoru, ktorý nás kedysi formoval a voči ktorému máme istú zodpovednosť. Spisovateľka o týchto veciach hovorí nepateticky, nesentimentálne, no s bytostnou zaujatosťou.

Príbehy sa v knihe striedajú s úvahami o stave súčasného globalizovaného sveta, o jeho ďalšom smerovaní, ale aj o čase ľudského života, o krásach všedného dňa, o radosti z naplnených medziľudských vzťahov, z kvitnúcej záhrady. Som presvedčená, že výber z doterajšej tvorby Milky Zimkovej má tematickou i žánrovou košatosťou šancu osloviť širšie čitateľské vrstvy.
 
Etela Farkašová