Vydavateľstvo Albatros Media vydalo knihu kanadskej poetky indického pôvodu Rupi Kaur v preklade Mirky Ábelovej. Skladá sa z častí nazvaných zranená, milovaná, zlomená, zahojená, čo samo osebe prezrádza príbeh knihy. Hoci ide o poéziu, dá sa tu totiž hovoriť o príbehovosti – lyrická subjektka na ploche svojich textov zaznamenáva strasti, ktoré ju v živote postretli. Prostredníctvom rôznych emocionálne zaťažených tém, ako je napríklad zneužívanie detí, absencia postavy otca v živote ženy, vnímanie ženského tela len ako sexuálneho objektu, vytvára autorka na stránkach svojej knihy mozaiku pocitov.
V nej síce väčšinou prevládajú emócie negatívne, ale postupne si všímame tendenciu stierania hranice medzi pozitívnym a negatívnym („mýliť si hnev s láskavosťou“, s. 19, „neviem či sa moja mama / bojí môjho otca / alebo ho ľúbi / všetko to vyzerá rovnako“, s. 40). Táto relativizácia je pre písanie Kaur typická. Veci nie sú čierno-biele (paradoxne ku grafickému spracovaniu knihy, ktoré svojím minimalizmom poteší a neurazí), buď balansujú na hranici, ako to vidíme v básni podpísanej slovami „list môjmu budúcemu milencovi“ („si jemnou čiarou / medzi vierou / a slepým čakaním“, s. 52) alebo sme svedkami postupného vývoja situácie, v rámci ktorého sa emócie a postoje lyrickej subjektky kryštalizujú.
Komplikovaný vzťah otec-dcéra je otázkou, ktorú Rupi Kaur spracúva s omnoho väčšou presvedčivosťou ako ostatné témy, no aj tak tu možno pozorovať priveľkú mieru konvenčnosti a podliehania stereotypizácii, ako napríklad zlyhávanie komunikácie medzi dcérou a otcom: „viem že tieto nudné rozhovory sú jediný spôsob ako mi dokážeš dať najavo že ma ľúbiš. a ja som na tom rovnako“ (s. 37). Interakcie popísané v knihe majú napospol pomerne schematický charakter, či už ide o spomenutý vzťah otca a dcéry alebo milenecké pomery, a v rámci nich aj spomienky na bývalých partnerov a eventuálne projekcie k tým, ktorí ešte len prídu (tu sa objavuje klasická schéma zamýšľania sa ženy nad tou, ktorá „príde po nej“).
Najväčším vývojom prechádza postoj subjektky k partnerom a k sexu. Východiskovými sú momenty zraniteľnosti, miestami zaodetej až do odovzdanosti „telo mám na to / aby dávalo tým čo to chcú“ (s. 12), ktorá však v sebe paradoxne nesie príznak vzdorovitosti. Subjektka akoby sa strácala sama v sebe, preberá viacero životných rolí a túto situáciu aj priamo pomenúva: „zneužívaná / aj / zneužívajúca // – bola som jedno aj druhé“ (s. 111). Následne sa ocitá v situácii, v ktorej nepozná pocit bezpečia, cíti sa permanentne ohrozená, vzniká pocit, akoby sa zaštiťovala veľkými slovami, slovami, ktoré ju presahujú (vojna, revolúcia), a vytvárala si tak falošný pocit bezpečia či dôležitosti, respektíve imidž tej, ktorá vie. Lenže ona nevie. Ak by sme aj odhliadli od absencie inovatívnosti a originality na tematickej rovine knihy, naďalej bude rušivo pôsobiť nuda vo výbere lexiky či na syntaktickej úrovni. Autorka svoje výpovede konštruuje až podozrivo jednoducho, pravdepodobne za účelom dosiahnutia efektu autentickosti či úprimnosti, no v skutočnosti to vyznieva skôr ako polopatistické definovanie či skôr enumerácia známych faktov („teraz vám čosi poviem o egoistoch. pokojne si vkráčajú do vášho života aby vás ochutnali a to aj keď vedia že vám ublížia“, s. 140, „netráp sa lipnutím na niečom / čo ťa nechce // – neprinútiš to zostať“, s. 149). Tento postup v poslednej časti knihy pod názvom zahojená nadobúda až charakter motivačných fráz („pred tým než vstúpiš / do vzťahu s niekým iným / musíš vstúpiť do vzťahu / sama so sebou“, s. 150, „prijmi sa taká / ako si bola stvorená“, s. 172), klišéovitosť ktorých naozaj nanovo zaráža aj po tom, čo sme si už prečítali prvé tri časti zbierky.
Kniha Mlieko a med sa len hrá, že je knihou, v skutočnosti je to denníček, spoveď, záznam želaní a motivačných citátov, kniha v úvodzovkách. Do úvahy rozhodne treba vziať odlišný kultúrny kontext autorky, ktorý nám môže do určitej miery sťažovať porozumenie všetkým jej autorským zámerom, tento fakt však nič nemení na už spomenutých výhradách (predovšetkým tých venujúcich sa formálnej stránke diela). Témy, ktoré autorka v knihe Mlieko a med predostiera, sú napospol veľmi závažné, no spôsob, akým ich prezentuje, s ich vážnosťou nielenže nekorešponduje, ale ju dokonca znižuje.
Jaroslava Šaková
