Vyhľadávanie
Minulý rok vydavateľstvo Tatran prinieslo slovenským čitateľom zaujímavú novinku a debut americkej autorky Georgie Hunterovej Mali sme šťastie. Autorka v ňom podáva príbeh svojej rodiny židovského pôvodu, ktorá prežila holokaust na rôznych miestach Poľska, Sovietskeho zväzu a inde roztratená bez toho, aby o sebe jej jednotliví členovia čokoľvek vedeli. Román založený na skutočných udalostiach rozpráva príbeh rodičov Sola a Nechumy a ich piatich detí. Najmladší syn Eddy žije vo Francúzsku v Toulouse, kde pracuje ako inžinier, ale všetku svoju energiu venuje návštevám jazzových klubov a komponovaniu. A medzitým sa rodičia, ďalší synovia a dcéry, Genek, Jakob, Mila a Halina stretávajú v malom poľskom mestečku Radom na spoločnej večeri uprostred pohnutých udalostí jari v roku 1939. Nemajú ani potuchy, že na šesť dlhých rokov je to ich posledné rodinné stretnutie.
Od toho momentu sa ich cesty rozdelia a my sledujeme jednotlivé páry: rodičov aj dcéry a synov s partnerkami na ich životnej púti. Rodičia a dcéry ostanú v Radome, synovia narukujú do poľskej armády a ocitnú sa v Ľvove, ktorý sa na istý časť stane súčasťou Sovietskeho zväzu. Za Jakobom sem príde Bella a neskôr sa tu ku Genekovi pripojí Herta.
Takto dej tohto románu založeného na skutočnom príbehu jednej rodiny uháňa vpred a čitateľ ostáva v napätí: chytia tohto alebo tamtoho, budú dokumenty o árijskom pôvode vyzerať dôveryhodne a zachránia jednotlivých členov rodiny? Väčšina rodiny sa schováva v Ľvove alebo v Radome, ale Geneka a Hertu násilím vezme sovietska NKVD do gulagu na Sibíri, kde v drastických mrazoch a krutých podmienkach prežívajú vojnu. Najlepšie je na tom najmladší člen rodiny Eddy, ktorý sa z Francúzska po dlhých peripetiách dostane do Brazílie, kde sa v zdraví a šťastí dožije konca vojny, ale nič nevie o ostatných členoch rodiny.
Rodinné vzťahy sú zložité a človek, aby sa vyznal v deji, si často musí pomáhať nahliadnutím do rodinného rodostromu, ktorý, našťastie, autorka uviedla na začiatku knihy. Dej románu prebieha v jednotlivých sujetových pásmach venovaných konkrétnym párom, ktorých chronológia je rámcovaná historickými udalosťami uvedenými na začiatku každej kapitoly. Či už to bol začiatok vojny, rozdelenie Poľska medzi Nemecko a ZSSR, jeho napadnutie Nemeckom, alebo víťazstvo spojeneckých mocností nad nacistickým Nemeckom. Dej je napínavý a pri niektorých scénach človek ani neverí, že sa niečo také mohlo stať: ako Mila s dcérou Feliciou utečú pred istou smrťou zastrelením a dostanú sa vlakom naspäť do Radomu, ako Halina vo väzení nacistickým vyšetrovateľom neustále tvrdí, že je árijského a nie židovského pôvodu a oni ju pustia na slobodu, alebo ako Genek s Hertou prežívajú také silné mrazy, že synove oči museli ráno otvoriť po nakvapkaní teplého mlieka.
Avšak toto nie je hlavný problém románu. Najväčší nedostatok diela, ako na to poukázali aj mnohí čitatelia v internetových diskusiách, je veľký počet postáv, ktoré neprechádzajú takmer nijakým psychologickým vývinom. Dej sa rozpadá do fragmentárnych drobných mikrocelkov a čitateľ sa nevie s postavami identifikovať. Istou výnimkou je zrejme Eddy, veselý a trochu hedonistický hudobník a skladateľ, ktorý ani neuvažuje o zapojení sa do boja proti fašizmu v Anglicku, ale „uprace sa“ na obdobie vojny do príjemného teplého prostredia Ria de Janeira.
Pri čítaní románu som si uvedomil jednu vec. Napriek všetkým desivým skutočnostiam o prenasledovaní a vyhladzovaní židovského obyvateľstva mi tento román pripomenul dielo Henriho Charrièra Motýľ, nad stránkami ktorého som ešte ako takmer dieťa tŕpol, či jeho hrdina prežije dlhý trest na samotke, alebo či sa mu podarí ujsť na vakoch s kokosovými orechmi. Samozrejme, prvok dobrodružnosti je pozitívnym prvkom, aby čitateľa motivoval v sledovaní deja, a podobný je aj pocit nespravodlivosti pri oboch románoch. Avšak je rozdiel, či nespravodlivosť pociťuje jeden väzeň, alebo celá židovská menšina, ktorú zvrhlý nacistický režim odsúdil na totálne vyhladenie z povrchu zemského.
Napokon by som sa ešte chcel pristaviť pri otázke prekladu. Zuzana Gáliková poskytla slovenským čitateľom preklad na slušnej úrovni, aj keď sa tu občas nájde nejaká chybička („Zaregistrujte sa u sovietskych autorít“, správne „orgánov“, s. 61). Väčšmi ma však zarazilo opakované písanie názvu tejto etnickej skupiny s malým písmenom, teda „žid“. Samozrejme, ak ich chápeme ako príslušníkov istej náboženskej skupiny, tak sa musia písať s malým písmenom, a otázky viery sú pre ich identitu prvoradé, čo napokon aj ukazujú nespočetné príklady v celom románe. Avšak nacistický režim chcel vyhladiť túto menšinu ako predstaviteľov istej etnickej skupiny, a tak by sa podľa môjho názoru mali písať s veľkým písmenom.
V každom prípade je pozitívne, že vyšiel román, ktorý ľuďom pripomenie zverstvá rasistického hitlerovského režimu a pomôže vyvrátiť propagandistické bludy o neexistencii vyhladzovacích koncentračných táborov. A okrem toho, hlboko humanistické posolstvo knihy o nevyhnutnosti spolupráce a rešpektu medzi národmi je veľmi aktuálne aj dnes, keď sa šíria xenofóbne názory o strašidle emigrantskej vlny. Aj preto by som každému odporúčal si túto knihu prečítať i keď z nej občas behá mráz po chrbte.
