Vyhľadávanie
Najnovší román Viliama Klimáčka, hovoriaci prevažne o bigbítovom období 60. a 70. rokov 20. storočia, predstavuje autobiografické písanie. Zreteľne artikuluje snahu o širší presah a ambície spoločenskej výpovede v každom prípade ironicky uzemňuje. Na základe skúseností s inými knihami často práve autorov s podobne bohatou literárnou históriou, by mohlo byť uvedené avízo považované za pomerne alibistické riešenie, v zmysle – autor by aj chcel vypovedať o dejinných procesoch, ale keby sa mu to náhodou nedarilo, je krytý. V prípade Beatu to tak nie je.
Povyšovať osobnú skúsenosť na spoločenskú výpoveď si vyžaduje pomerne veľkú dávku guráže a treba povedať, že rozprávanie knihy sa konštantne nesie na vlne – ja som robil toto, mne sa páčilo tamto, ja som počúval takéto... Navyše niekedy pomerne otravne, na hrane zdanlivej lamentácie pri sebapopieraní aj sebaprijatí: „Pravdepodobne sa už nepolepším.“ (s. 39) Našťastie, autobiografickosť Beatu sa neobmedzuje len na priame prehovory rozprávača. Celkom inú povahu majú takzvané rodinné anamnézy, napríklad scény z domácnosti, najčastejšie z kuchyne, v ktorých sa stretávajú cez viacero generácií rodiny Klimáčkových traumy z druhej svetovej vojny s hudbou za zatvorenými dverami a s príliš natenko vyklepaným rezňom. Ide o najdialogickejšie časti, no tvrdiť, že tajomstvo úspechu tkvie v autorovej enormnej skúsenosti s dramatickým písaním, by bola pravda iba sčasti.
Ďalšiu formu dialógu predstavuje rozhovor rozprávača s čitateľom. Nie je to na literárnom trhu žiadna novinka, no modalita, v ktorej autor tento dialóg vedie, je chytľavo funkčná. Miesto apelu na čitateľa je v hre akási snaha o empatiu pri vytváraní významových možností diela.
„Samozrejme, čas od času som sa platonicky zaľuboval do spolužiačok a nespomenúť materinskú lásku či masturbáciu by bolo nefér, no isto cítite, že to nie je ono.“ (s. 30)
Inou, v tomto prípade celkom prozaickou dialogickosťou (v zmysle Bachtinovho čítania románu ako dialógu) je určitá žánrová či všeobecne formálna diverzita „kapitol“. Beat sa nepretržite významovo nabaľuje vďaka viacerým literárnym postupom: pseudoautorizovanými básňami od kadekoho kadekomu, metafikčnými príbehmi o ľuďoch, ktorí síce nemuseli existovať, ale takmer určite mohli, či prácou s najrôznejšími dobovými materiálmi, ktoré by mohli byť dôkazné vo svojej autentickej podobe, no autor ich práve preto tvorivo posúva. Klimáčkovi totiž nejde ani tak o to, dať svojej skúsenosti pečať spoločenskej výpovede, ale skôr naopak, hľadať širšie okolnosti vlastnej skúsenosti. Stále však ide tak trochu o začarovaný kruh, pretože aj hľadanie dobových kontextov podmieňujúcich vlastnú perspektívu prebieha vždy už z určitej perspektívy. Ako hovorí autor sám, v jeho prípade z perspektívy rokenrolového dinosaura.
Apropo, rokenrol. Je súčasťou deskripcie doby ako jedného z atribútov retro(spektívne) vytváraných dejín. Prezentujúc konkrétny a pomerne vyčerpávajúci výpočet „značiek doby“ – kapiel, gitár, platní a pod. – ktoré majú vyhmatávať auru minulosti. Dokážu to však len pod jednou podmienkou – retro je retrom len pre milovníkov retra. V opačnom prípade budete preskakovať prinajmenšom slová, možno aj odseky. Napriek tomu, hoci Klimáček samého seba ako autora v texte zhadzuje, svoju sofistikovanosť nepoprie. Znalosť „značiek doby“ nie je určujúca – je reprezentatívna, ale Beat nie je od nej závislý. Rokenrolový manierizmus a explicitné zvýznamňovnie autora v ňom, teda beat ako kultúrnohistorický fenomén doby nie je rozhodujúci. Podstatnejší je tu beat vo svojom všeobecnom význame, ako rytmus, v ktorého metricky presnom naladení sa aj vzájomne rôznorodé epizódy objavujú i miznú.
Podtitul románu by mohol výstižnejšie znieť Kniha zmiznutí (hoci predajnosť by sa asi nezvýšila). Nie každé zmiznutie v rozprávaní je totiž útekom, no rozhodne každý útek je zmiznutím. Ak môžeme spochybňovať schopnosť spoločenskej výpovednosti Beatu, nemôžeme tak robiť v prípade inej ambície, tiež deklarovanej v úvode – ide o silné, presvedčivé a nápadité rozprávanie o ľudských stratách. O miznutí rodinných anamnéz a príhod s nimi spojených, ktoré Klimáček umelecky zhodnocuje, a tým ich, ako dúfa, zachraňuje. Na jednej strane je trpká pachuť absencie spoločenského, a preto aj vlastného významu. Na druhej strane vyrovnávanie sa s ním – niekedy len zľahka komentované, inokedy satirické, trpko cynické, smiech cez slzy, veď čo už človeku zostáva... Slovom, Klimáček ovláda rôzne podoby smiešneho takmer dokonale. Môžeme sa tak v závere pýtať – čo znamenajú „dejiny miznutia“ napísané v komickom móde? Pre každého pocitovo niečo iné. Môžu byť len negáciou vážneho, a tým pádom ničím vlastným. Ale môžu byť aj jediným zmysluplným spôsobom, ako hovoriť o veciach zašlých.
Viliam Klimáček: Beat. Kniha útekov
Bratislava: Marenčin PT, 2021
