Vyhľadávanie
Skutočná báseň prichádza k tvorcovi väčšinou pri pohľade na základné veci života. Aj poézia Radky Berešíkovej pracuje s takýmto inventárom. Nepotrebuje excentrickosť. Stačí jej prchavý okamih, aby ho ozvláštnila a premenila na rozhovor s tými, s ktorými je na rovnakej vlnovej dĺžke.
Poézia Radky Berešíkovej vo všetkých knižkách (doteraz vyšli Štyri živly, Nočné raňajky, Rezonancie) síce neobjavuje nové poetické oblasti, no premeriava svojím spôsobom hĺbky a znova sa vracia k základným veciam života. Možno by sa niekomu i zdalo, že opäť a opäť ohmatáva tie isté veci, živly a duševné poryvy. Nie je to však tak. Každý, kto sa začíta do jej veršov, má pocit, že sa mu prihovára skutočné dianie zacielené do stredu najjednoduchších polôh: „Iba sa ti zdá / že sa stromy držia starých listov / Iba sa ti zdá / že vody sú pokojné / Iba sa ti zdá / že stojím na tom istom mieste ako pred svojim narodením.“
Želania, túžba po naplnení, pocity človeka v izolácii, nádej, že harmónia nadobudne reálnu podobu, to sú témy najnovšej zbierky Rovnováha. Svet Radky Berešíkovej je značne ovplyvnený jej postihnutím (choroba motýlích krídel). Je omnoho zložitejšie poskladať poéziu z bolesti, utrpenia a nádeje, a pritom nepodľahnúť beznádeji. Napriek tomu poetka kladie odvážne otázky sebe aj tomu, čo ju v každodennom živote obklopuje. Nikdy nie je provokatívne zahľadená len do svojho trápenia, či skepsy. Snaží sa bojovať nevtieravo i cez báseň za vlastnú plnohodnotnosť: „Ako anjel stojí na stráži / ja stojím pred bránou / iba tušená / oznámim / zaklopem / vstúpim.“ Poézia Radky Berešíkovej má voľnú vstupenku do vnútra tých čitateľov, ktorí chcú vedieť viac o ľudskosti, ale i rozhodnosti nepoddať sa osudu.
