Britský výskumník Andrew Farlow napísal pozoruhodnú knihu Kolaps a jeho dôsledky s podtitulom Príčiny a dôsledky globálnej finančnej krízy (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, preklad Mário Polónyi).
Výhodou Farlowovho prístupu k problematike nedávnej finančnej krízy, ktorá vlastne ešte stále straší, je jeho celistvosť, neoddeľuje politiku od ekonomiky a, naopak, poukazuje na množstvo prešľapov, ktorých sa politici i ekonómovia dopúšťajú. V tomto zmysle nemožno nesúhlasiť, že „všetci vrcholoví politici postavení pred neriešiteľný politický hlavolam, ktorého riešenie presahuje funkčné obdobie väčšiny prezidentov či premiérov, postupujú vekmi osvedčeným spôsobom: snažia sa problém ignorovať“.
Ekonomická nerovnováha mala niekoľko charakteristických znakov: proexportné rastové stratégie Číny vyhovovali USA, lebo Američania si aj vďaka tomu prostredníctvom bánk a hypotekárnych ústavov mohli lacnejšie požičiavať a kupovať si zväčša na dlh; ďalej išlo o nerovnováhu spotreby a úspor (preteky v oblasti negatívnych úspor vyhrávali USA a pozitívne úspory výrazne vzrástli zase v Číne a na Blízkom Východe) a nerovnováhu hromadenia majetku: „Tesne pred vypuknutím krízy zarábali generálni riaditelia amerických bánk päťstonásobok príjmu priemernej americkej domácnosti.“
Farlow vo svojom rozsiahlom diele prístupnou formou dokazuje všetky zlyhania, ku ktorým v ekonomike došlo, či už za veľkou mlákou, alebo na starom kontinente. Aj Slovensko je v knihe spomenuté, ale iba v rámci vymenovania krajín, ktorým sa zhoršil ekonomický rating, autor sa sústredil predovšetkým na veľkých „hráčov“, prípadne na krajiny, ktoré sa ocitli nad priepasťou – Írsko, Portugalsko, Španielsko, Taliansko a Grécko. Pri Grécku, o ktorom sa dnes stále veľa hovorí, zastáva názor, že práve až neadekvátne veľkou mobilizáciou na jeho záchranu došlo v celej Európe k väčším škodám, než mohlo, ak by sa problém Grécka od začiatku vnímal ako okrajový.
Málokto sa odhodlá písať knihu o niečom, čo sa ešte úplne neskončilo. Farlow sa na to odhodlal, napriek tomu, že sa môže v niektorých úsudkoch mýliť, či ich nesprávne interpretovať. Po definitívne skončenej kríze bude každý múdry, ale čo ak je súčasná kríza kométa s dlhým chvostom? Určite pre milióny ľudí, ktorí v nej často prišli vinou falošných informácií zo strán finančných a politických inštitúcií o celé majetky, kríza predstavovala a stále predstavuje osudový úder minimálne pre jednu celú generáciu.
V tridsiatych rokoch minulého storočia k stopnutiu krízy pomohli nové ekonomické pravidlá zahŕňajúce napríklad poistenie vkladov. Vtedy bankári škrípali zubami. Škrípu aj teraz, keď sa znovu formulujú nové bankové princípy. S autorom možno len súhlasiť, že „bankovníctvo je príliš zložitý systém, ktorý sa neustále vyvíja, čiže žiadna reforma neurobí za jeho vývojom koniec“. Treba len dúfať, že reformátori si v boji proti kríze vezmú niečo z myšlienky Alberta Einsteina: „Každý inteligentný blbec vie postaviť väčší dom, vymyslieť zložitejšiu hru alebo vyrobiť agresívnejšiu zbraň. Iba génius má však dosť rozumu a odvahy na to, aby robil veci presne opačne.“