Vyhľadávanie
Etela Farkašová: Hodiny lietania
Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2019
Keď duša bolí, cítime to fyzicky. Tú drásavú intenzívnu bolesť, ktorá sa môže manifestovať akokoľvek. Medicínsky jazyk o tom hovorí ako o psychosomatike. Lenže, kde vlastne sídli duša? V ktorej časti tela? Koľko váži a ako vyzerá? Tieto otázky veda nedokáže zodpovedať, napriek tomu, že duša bolí často neznesiteľne.
Najnovšia próza laureátky prestížnej Ceny Anasoft litera 2018, spisovateľky a filozofky Etely Farkašovej má názov Hodiny lietania a autorka sa v nej venuje témam z našej najprítomnejšej súčasnosti. Súčasnosti, ktorá je zložitá, rozporuplná a mnohé o nej nebolo ešte v našej literatúre vypovedané. Etela Farkašová je jednou z tých autorov a autoriek, ktorí sa naliehavo a často objavne zameriavajú práve na súčasnú realitu.
Popisuje čas, ktorý žijeme, teraz a tu a s plnou vážnosťou artikuluje problémy, ktoré sa často prehliadajú, napriek tomu, že sú pre mnohých ľudí neuralgické. Vďaka svojej sociálnej empatii a výnimočnej vnímavosti dokáže sústrediť našu pozornosť na ľudské situácie, ktoré sa pokojne môžu odohrávať kedykoľvek okolo nás. A dokáže ich nielen popísať, ale aj psychologicky analyzovať a položiť čítajúcim, ale aj spoločnosti ako celku, naliehavé otázky.
Protagonistkou prózy Hodiny lietania je Miriam, výtvarníčka, ktorá sa po zložitých rodinných peripetiách vracia po desaťročiach v zahraničí do svojho rodného mesta. Je to citlivá osobnosť, ktorej psychika sa po životných drámach stáva labilnejšou. Hľadá v krajine svojho detstva nový domov a čas, aby si vyliečila rany na duši. Jej najbližšou bytosťou je pes Félix, čo jej verne robí spoločnosť.
Žijú v jednom z činžových domov, kde však blízkosť ľudských osudov medzi jeho stenami znamená pre Miriam len samotu medzi ľuďmi. Najbližší sused je zlostný penzista, ktorý nečakane na domovej schôdzi zaútočí na „Amerikánku“ Miriam a jej psa, agresia sa v stiesnených priestoroch domu stupňuje. Za jeho výpadmi pootvorenými dverami do bytu vidíme aj vlastné zúfalstvo. Možno bežný susedský spor, do momentu, ktorý sa stáva pre Miriam tragédiou. Za nevyjasnených okolností uhynie jej pes Félix.
Pri čítaní knihy som si spomenula na dávnejší rozhovor s jednou pani psychiatričkou o tom, akú má skúsenosť s príbehmi pacientov a pacientok, ktorým bol pes jediným a najbližším priateľom. Povedala vtedy, na základe svojej desaťročia trvajúcej praxe, že existuje vážne riziko, že smrť psa nesú ľudia s narušenou psychikou dramaticky a dokonca ju niektorí ani neprežijú. Takúto ranu, po mnohých predchádzajúcich ranách od života, dostala aj Miriam.
Cudzinka uprostred rodnej krajiny zostáva sama uprostred vlastného bytu. Minulosť a súčasnosť sa preplietli a vytvorili nekončiaci konglomerát bolesti.
Svojou prózou Etela Farkašová otvára otázku ľudskosti ako najvyššej hodnoty. Jej Miriam totiž hľadá priateľstvo, spolunáležitosť a nádej u tzv. domácich miláčikov, tvorov, ktoré jej dokážu vrátiť láskavosť a priniesť nový rozmer života.
Dôvodov, aby sme sa nad témou ľudskosť zamýšľali, je veľmi veľa. Významný filozof Teodor Münz vo svojej knihe Odchádzame? Eseje o človeku a prírode (Petrus, 2020) preveruje náš tradičný antropocentrizmus. V mnohých z týchto esejí cituje práve tvorbu Etely Farkašovej. Je zaujímavé a rozhodne to nebude len zhoda okolností, že spoločným menovateľom oboch kníh Hodiny lietania aj Odchádzame? sa stáva povýšenie zvieraťa na plnohodnotného partnera človeka.
Dôležitou postavou v príbehu prózy je ďalšia susedka – Simona, profesiou režisérka, v približne rovnakom veku ako Miriam. Na priateľstvo, ktoré sa mohlo rozvinúť, odrazu padajú tiene minulosti a tie obe ženy determinujú. Autorka vlastne anatomicky zachytáva pojem, ktorý roky dobre pozná psychoterapia venujúca sa obetiam holokaustu, fenomén transgeneračného prenosu traumy. Jednoducho povedané – transgeneračný prenos traumy spôsobuje, že ďalšie generácie, deti obetí môžu byť závažne psychicky poškodené hrôzami, čo prežili ich rodičia. Autorka tento kruh v próze rozširuje aj o deti páchateľov, deti, ktoré sa v rámci svojej sebareflexie musia vyrovnávať s obrovskou morálnou záťažou.
Etela Farkašová vstúpila do slovenskej literatúry v roku 1978 a odvtedy je v nej prítomná ako prozaička a esejistka a v posledných rokoch aj ako etablovaná poetka. Programovo sa v prozaickej tvorbe od najranejších diel po najnovšiu knihu venuje postavám, ktoré z rôznych dôvodov žijú na okraji spoločnosti. Vlastne, sú presne za deliacou čiarou od toho, čo súčasná spoločnosť akcentuje a vyzdvihuje, teda úspech, bohatstvo, mladosť, výkonnosť atď. Opisuje ženy a mužov, prevažne však ženy, ktoré sú už svojím statusom znevýhodnené, zranené a zraňované a nie je v ich silách zapojiť sa do každodenného boja o miesto na slnku. Takouto je aj Miriam, zaklinená vo svojom vlastnom svete, labilná a bezradná. Pomoc hľadá u psychiatričky, ktorá aj napriek tomu, že jej úprimne chce pomôcť, má na rozhovor s ňou, ako aj na ďalších pacientov a pacientky len pár minút.
Autorka tu opäť, ako aj vo svojich iných textoch, v ďalšej literárnej variácii otvára problematiku normality a nenormality a nášho chápania týchto polarít. Konštrukciou deja naznačuje, že mnohé psychické zlyhania citlivých, alebo precitlivených osôb s vnímavou a zraniteľnou dušou, sú „normálnou“ reakciou na „nenormálnosť“, krutosť a neúnosnosť okolností, ktoré ich zasiahli. A môžeme s autorkou súhlasiť, že svet, v ktorom žijeme, je mimoriadne drsný. Vyhrávajú v ňom často len tí, ktorí majú povestnú hrošiu kožu – vďaka tomu dokážu víťaziť za všetkých okolností. Miriam k nim rozhodne nepatrí. Hľadá však vytrvalo ďalej stabilitu v trasovisku každodennosti. Jej riešenia sú možno prekvapivé, ale vzhľadom na základné psychologické premisy viac ako pochopiteľné.
Aktuálnych podnetov na uvažovanie o našej realite a jej statusoch však prináša próza Hodiny lietania podstatne viac, stačí len pozorne čítať a prijať originálnu optiku rozprávania. Dozvieme sa možno viac aj o tom, koľko váži ľudská duša.
