Vyhľadávanie
Trpká nadčasovosť?
Koloman Sokol osobne (Vyšlo pri príležitosti výstavy Kolomana Sokola v Galérii mesta Bratislavy. Venované pamiatke Emílie Boldišovej, ktorá iniciovala vydanie.)
Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2004
Predslov Ivan Jančár
Doslov Branislav Choma
Publikácia Koloman Sokol osobne nie je obyčajným katalógom k výstave, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Tomuto zdaniu neodporuje ani mäkká väzba, štvorcový formát a v závere na kriedovom papieri farebné reprodukcie, ba ani vydanie pri príležitosti bratislavskej výstavy svetového slovenského umelca, ktorý skonal pred rokom v americkom arizonskom Tucsone, teda neďaleko hraníc Mexika, ktoré si tematicky mimoriadne zamiloval. Obsahom knihy je Sokolova korešpondencia s priateľom, literárnym kritikom a publicistom Michalom Chorváthom. Logickým doplnením sú články, ktoré ľavicovo orientovaný, lež predsa dostatočne objektívny, Chorváth o Sokolovi zverejnil vo významných slovenských periodikách a drobná zbierka výstrižkov zo svetovej tlače o Sokolovej tvorbe, ktoré veľmajster grafiky príležitostne prikladal k svojim zásielkám. Škoda len, že anglické a španielske originály sa v publikácii nedočkali slovenského prekladu.
Podstatný je však obsah listov, napísaných krásnou slovenčinou (napriek tomu, že Sokol sa nikdy neučil na slovenskej škole: za jeho mladých čias jestvovali iba maďarské). Plasticky sa z nich dozvedáme o zvykaní si na nový svet, nové pomery, o ťažkostiach, s ktorými sa celý život boril. Ako však Sokol dozrieval, tým menej trpkosti sa ozýva z jeho riadkov smerom ku krajine, kde žil - či už je to Mexiko alebo USA, hoci nikdy nemal na ružiach ustlané – a tým viac výčitiek a bolesti znie, keď sa vyjadruje ku kultúrnym pomerom vo svojej domovine. Zachovala sa k nemu macošsky, vysokí kultúrno-umeleckí činovníci ho hanobili, zhadzovali úroveň jeho prác, v publikáciách a časopisoch sa o jeho živote neustále zjavovali polopravdy. Akoby naša výtvarná kritika a veda nedokázala prežrieť predovšetkým fakt, že nie on sa učil od iných, ale iní sa učili od neho.
Svojským dokumentom doby sú aj roky a mesiace, keď sa medzi priateľmi korešpondencia nerozvíjala. Inokedy Sokol ani nečakal na odpoveď, pociťoval potrebu vysvetliť, odôvodniť: vzťah medzi slovenskosťou a svetovosťou v jeho tvorbe, odmietnutie čestného členstva v Zväze slovenských výtvarných umelcov, nedôveru v našich výtvarných a celkovo kultúrnych odborníkov a podobne. Z listov čitateľ pochopí aj mravné a filozofické základy Sokolovho života a diela.
Zverejnenie týchto listov je mimoriadne významný a potrebný kultúrny počin. Mal sa uskutočniť už dávno. Rozliate mlieko sa však už do rozbitej fľaše nevráti rovnako ako život sa nedá prežiť znova. Môj pocit? Hanbím sa za hriechy a príkoria, ktorých sa Slovensko dopustilo voči Kolomanovi Sokolovi. Ale ako to už býva: určite sa nehanbia tí, ktorí ich vskutku zapríčinili. Listy Kolomana Sokola nie sú len dokladom jednej éry alebo len dokladom o zápase geniálneho umenia s neprajnosťou, sú aj podnetom na zamyslenie: Je svet dnes už uznanlivejší, zmenili sa slovenské pomery aj vnútorne, nielen navonok? Hodnota tejto publikácie je aj v jej univerzalite a nadčasovosti.
Ľuboš Svetoň
