Vyhľadávanie
Vždy na začiatku čítania
Peter Šulej: Koniec modrého obdobia, Bratislava, Drewo a srd 2008
Vnikať do ohybných a zároveň akoby kamenných priestorov poézie Petra Šuleja nemusí byť vždy ani jednoduché, ani ľahké; autor s ľahkou eleganciou zapája do svojho fondu poézie presné výrazy z jednotlivých vedných odborov či citáty v cudzích jazykoch, čo na jednej strane neobyčajne umocňuje povedané, na druhej strane sa čitateľ „pozdvihne“ nielen esteticky, ale aj intelektuálne. Pravda, žiada si to sústavnú pozornosť, od týchto veršov sa nedá odbiehať a často sú vo svojej zdanlivej zložitosti také naliehavé, akoby si vyžadovali od čitateľa rovno reakciu, odpoveď.
Keby bol Šulej ženou, povedala by som, že píše veľmi emancipovanú poéziu, takto možno len konštatovať, že píše poéziu, ktorá evidentne smeruje odniekiaľ niekam a kde je prvotný impulz často prekrývaný novými nápadmi, ďalšími ilustráciami autorovej často až bizarnej fantázie.
Nechýbajú tu ani zážitky, ani spomienky, ani vízie, autor má dosť sebavedomia na to, aby sa istým spôsobom jedinečne čitateľovi v jednej a tej istej chvíli aj zatváral, aj odkrýval; čitateľ si uvedomuje, že je možno súčasťou dobre premyslenej hry, no túto úlohu koniec koncov prijíma celkom rád. Autor „pracuje na základe vlastného utajeného programu“ (zámer a piesok, s. 30) a čitateľ v básňach často nachádza rozličné verbálne prekvapenia, obrazy, ktoré vyvolávajú azda všetko, len nie ľahostajnosť.
Šulejova poézia je aj poéziou malých príbehov, autor má schopnosť aj sa odosobniť, aj byť ich aktérom, posúvať ich k vytúženému asi ani nie koncu, ale stredu, kde sa všetko začína i končí. Nejde tu o hľadanie harmónie, ale prepájanie rozličných disharmonických ciest i gest, pričom niekedy práve gesto môže cestu aj zakryť, zahmliť, čo je možno tiež súčasťou autorovej stratégie.
Ani v tejto zbierke Šulej nevybočuje z toho, na čo sme si uňho už zvykli, takže ju chápem ako ďalšie prehlbovanie svojrázneho autorského hlasu. Je to kniha plná kontrolovaných emócií i predstavivosťou prebúdzaného ratia, ktoré sa navzájom akoby pozorujú a striehnu na každý svoj pohyb – orientovať sa v Šulejovej poetike znamená aj byť čitateľsky na istej úrovni, keďže autor evidentne nepíše pre každého čitateľa, ten si ho musí nájsť a pomerne namáhavo dešifrovať.
Šulejov autorský rukopis je veľmi dôkladný a pestrý, vzniká pocit, že autor nenecháva nič na náhodu a o básni premýšľa a možno ju modifikuje do posledného momentu; nejde tu teda o nijaké náladovky či zľahka načrtnuté, nahodené obrázky. Tým lepšie.
Viera Prokešová
