Vydavateľstvo Hernád 2015
Košického literáta Štefana Lazorišáka (1959) v 70. rokoch odvial i životné okolnosti na istý čas do pražského prostredia nezávislej kultúry. Nasledujúcich desať rokov sa pohyboval na undergroundovej scéne, v novembri 1989 bol činný v košickom centre OF-VPN, kde sa angažoval za politické zmeny. Bezprostredná revolučná skúsenosť mu umožnila tvoriť autentickú literatúru a prezentovať sa publicisticky. Pred štyrmi rokmi vydal dokument Karneval revolúcie, kde opísal politické hry v Československu spojené s lustráciami. Vo faktografickom románe Veľká hra v meste investigatívne odkryl, ako zdeformovaná realita pokazila nejedného z mužov Novembra 1989, ako dobre zamaskovaná lož, korupcia, masmediálna manipulácia či zneužívanie politickej moci splynuli s našimi životmi a bežný človek ju buď nevie, alebo nemá chuť demaskovať.
Teraz sa pripomína dvojknihou Koniec služobnej cesty/Denník nezvestného. Obsahuje už skôr napísané texty, ku ktorým sa autor po istom čase vracia, aby ich publikoval knižne. Aj napriek značnému časovému odstupu do nich zásadne nezasahoval. Prešl i iba jazykovou úpravou tak, aby sa zachovala ich pôvodnosť a autentická atmosféra. Kniha je komponovaná v troch oddieloch. Časť Denník nezvestného je rekonštrukciou čiastočne stratených textov z polovice 80. rokov. Ide o krátke básne v próze, ktoré autor obohatil o prológ a epilóg, pričom ich do istej miery zrekonštruoval iba po pamäti, no zachoval prvotne zamýšľanú koncepciu a ich meditatívnosť. Druhý oddiel Čas rozjímania tvorí text, ktorý Lazorišák prvýkrát publikoval v roku 1986 v českom samizdatovom periodiku VOKNO.
Tretia časť Koniec služobnej cesty je novelou s kafkovskými črtami. Vznikla v zime roku 1985. „Vrcholila normalizácia, kafkovský svet a realita mi splývali v jedno,“ povedal autor o novele, ktorá reflektuje životný pocit ľudí v totalitnom režime. Postavy sa tu pohybujú v labyrinte neprehľadných pomerov, vzťahy medzi účinkujúcimi osobami sú nejasné. Dejová línia podčiarkuje stratenosť jedinca, jeho pocit bezmocnosti voči cudzím a nepochopiteľným mocnostiam. Prítomné sú tu zvláštne a nesúvislé dejiská – vlak, byt, hotel, vlaková či policajná stanica. V priebehu deja sa čitateľ dozvedá o temnom charaktere moci a priebehu vyšetrovania hlavnej postavy, ktorá nepozná dôvod prenasledovania. Napokon sa búri proti byrokratickej, bezcieľnej, zmyslu zbavenej mašinérii. Novela má blízko k expresionizmu a treba ju chápať ako parabolu.
Namiesto úvodu je v knihe zaradený rozhovor z roku 2012, ktorý bol doposiaľ uverejnený na autorovom blogu pod názvom Dozrel čas na objektívne svedectvá. Lazorišák v ňom odkrýva fakt, že „na Slovensku sa to v poslednom čase dodatočne vytvorenými osobnosťami lokálneho ,disentu‘ len tak hemží. Kde-kto sa chce na tom priživiť. Život v neoficiálnej kultúre pred novembrom 1989 bol o hľadaní slobody a jej obsahu, bol o dialógu, ktorý je základom každej slobody. Teraz slobodu nespochybniteľne máme, no mnohí ešte stále nevedia, čo s ňou. Nenaučili sa viesť dialóg.“
