Meno spisovateľa Ivana Kadlečíka je známe skôr odbornej verejnosti – literárnym historikom, vedcom, kritikom. Jeho tvorba je spojená s tzv. nefikčnou literatúrou: esej, fejtón, úvaha, glosa, kritika.
Esej ako žáner nie je na Slovensku veľmi udomácnená, spisovatelia dávajú skôr prednosť politickej publicistike. Skutočných majstrov literárnej eseje je u nás ako šafranu: za všetkých spomeňme Alexandra Matušku alebo Vladimíra Mináča. K tejto dvojici však pokojne môžeme zaradiť aj Ivana Kadlečíka, ktorý na nich tvorivo nadviazal a rozvinul ich odkaz.
Aktuálne vydaný knižný súbor troch diel predstavuje Ivana Kadlečíka predovšetkým ako literárneho kritika a glosátora. Ide najmä o prvý titul Z rečí v nížinách, ktorý je spätý so 60. rokmi, literárne, umelecky a filozoficky najvýznamnejším decéniom minulého storočia. Kadlečík patril medzi najvýraznejšie a názorovo najvyhranenejšie literárnokritické osobnosti spomenutého obdobia, nielen kriticky reflektoval dobovú prozaickú tvorbu, ale zároveň čerpal podnety a inšpirácie, ktoré so sebou doba prinášala. Táto dobová sugescia je v jeho kritických prácach silne zastúpená, systematicky sa zaoberal literárnou kritikou, pričom svoju pozornosť venoval takmer všetkým významnejším knižným titulom, ktoré v tom čase vychádzali (J. Johanides, V. Šikula, L. Lahola, D. Kužel, P. Jaroš, P. Hrúz, D. Tatarka, M. Rúfus, V. Mináč). Kadlečík však zároveň nadväzoval aj na romantickú tradíciu, nebol teda v pravom zmysle slova „novátorom“.
Po augustových udalostiach roku 1968 a následnej normalizácii sa však Kadlečík ocitol medzi zakázanými autormi, z Biografického ústavu Matice slovenskej ho prepustili „pre stratu spoločenskej dôvery“. Zákaz postihol tiež vydanie diela Z rečí v nížinách, ktoré malo pôvodne vyjsť v roku 1971, no vyšlo až po Novembri ’89.
Podľa Kadlečíka je literárna kritika opakom „chladného vykladačstva“ a „remeselného pitvania“, je jedným zo spôsobov bytia, kritik stráži ľudskosť a mravnosť. Nadväzuje tak na šaldovskú tradíciu, kde je dôležitý i ľudský charakter kritika, jeho vrúcny, osobný a vnútorne prežitý vzťah k umeniu.
Z tejto perspektívy Kadlečík hodnotil aj dobovú literárnu tvorbu, najmä vtedajšiu mladú prózu, ktorú prijímal s výhradami. Negatívne hodnotil diskontinuitu, amorfnosť, egoizmus, egocentrický pocit výlučnosti, narcistický introvertizmus, oslabenú komunikatívnosť, relativizmus, bezperspektívnosť, negáciu, bezduchú iróniu, epigónstvo, podliehanie módam a kampaniam, rozklad osobnosti, verbalizmus, nepravú snahu o štylistické ozvláštnenie, prehnaný subjektivizmus, skepsu, pýchu, absenciu autenticity, nedostatočné vedomie hodnôt, redukciu človeka na komplexy a pudy, absenciu mravných kritérií a kriticko-filozofického intelektu, vnútornú anarchiu, myšlienkový chaos, samoúčelné experimentovanie, nekoncepčné narúšanie lexiky a štýlu, nepravé snahy o štylistické ozvláštnenie, používanie slangových a žargónových prvkov bez presnej a prísnej funkčnosti, útek do abstrakcie, symboliky, rébusov a šifier... Teda v podstate všetky znaky, ktoré by sme mohli nájsť aj v dnešnej literatúre, pričom viaceré sa dnes ešte znásobili. Svojho času Kadlečíkove výhrady vyznievali ako prejav literárneho konzervativizmu; novátorstvo a experiment sa v 60. rokoch chápali ako pozitívne črty, ktoré posúvali literatúru vo vývoji dopredu. Dnes však takéto hodnotiace kritériá literárna kritika a veda neprijímajú bez výhrad, samoúčelné a efektné novátorstvo a úsilie o exkluzivitu za každú cenu sú často vnímané negatívne, pozitívne sa dnes hodnotí skôr snaha o hľadanie individuálnej autorskej poetiky, osobitý výraz, a hlavne – na scénu sa opäť vracia príbeh. Z tohto uhla pohľadu sú Kadlečíkove kritiky živým čítaním aj dnes.
Kadlečík sa nikdy netajil obdivom k tvorbe Vladimíra Mináča – na literatúru sa odmietal pozerať ideologicky striktným pohľadom, nevylučoval spisovateľov len preto, že v niektorom období života urobili kompromis. Hovoril aj z vlastnej skúsenosti a vlastne z perspektívy celej svojej generácie (ten istý autor sa často ocitol najskôr na výslní, aby o pár rokov upadol do nemilosti). Práve Mináč v mnohom Kadlečíka inšpiroval, jeho súboru esejí nakoniec venoval aj poslednú recenziu v zakázanom diele Z rečí v nížinách. U Mináča ocenil najmä úsilie prekonať slovenskú malosť, resp. uchopiť Slovensko z perspektívy celocivilizačných procesov, s ktorými sme konfrontovaní aj dnes.
Kadlečík označil Mináčov postoj ako istú formu nedeliteľného existenciálneho pocitu, obaja spisovatelia si tak už vtedy uvedomovali, že „tejto planéte ako celku hrozí spoločný osud“, preto by zdôrazňovanie národnosti malo byť jedným „zo základných štrukturálnych prvkov organizácie ľudstva“. Podľa Kadlečíka je Mináčovo symbolické dúchanie do pahrieb aj uvažovaním o celocivilizačných problémoch súčasnosti. V čase ekonomického neoliberalizmu a konzumizmu je takýto odkaz stále naliehavejšou výzvou.
Konzervatívny postoj sa dnes často chápe ako synonymum k súčasnému kapitalizmu a sociálnemu darwinizmu. No Kadlečíkov konzervativizmus je úplne odlišný, čo je silne prítomné najmä v jeho Epištolách, ktoré vyšli v roku 1990. Dielo tvorí korešpondencia a denníkové záznamy, ktoré však autor nechápe len ako súčasť intímneho priestoru „malých dejín“. Podobne ako u Milana Šimečku aj u Kadlečíka „malé dejiny“ pomáhajú uchovať individuálnu pamäť, a zároveň stoja v opozícii voči neosobným faktom histórie a politickým ideológiám.
Kadlečíkov konzervativizmus vyrastá z úplne odlišného myšlienkového podhubia ako súčasný politický konzervativizmus neoliberálneho razenia. Kadlečík bol naopak radikálnym kritikom nových spoločenských pomerov, k ponovembrovému vývoju sa kriticky vyjadruje na viacerých miestach Epištol, predmetom autorovej kritiky sa stáva najmä jednorozmernosť konzumnej civilizácie, účelový pragmatizmus, vzmáhajúce sa násilie, ľstivosť a krutosť, bezduchosť trhu a všadeprítomný diktát ekonomickej ziskuchtivosti. Napríklad v liste adresovanom spisovateľovi Pavlovi Hrúzovi sa zdôveruje so svojimi pocitmi, keď sa vracia z pohrebu Milana Šimečku: „Vraciam sa ti z Milanovho pohrebu (jeho múdre srdce sa už nevládalo na toto pozerať?) [...] Svet prestáva byť už celkom zrozumiteľný, slová nadobúdajú hippokratovskú tvár, akoby sa usmievali [...] ignorácia faktu, že dožijeme tisícročie vo vlastných hovnách, rozhodol sa neprestať vŕtať do týchto miliónov konzumných debilov, kým aspoň predstierane nepochopia, že na tomto kúsku zeme sa musí najprv žiť a až potom konzumovať. Tvrdia vo veľkom, že len silná ekonomika si môže zarobiť na ekológiu, a už sa vidia v najnovších autách, supermarketoch a pornoshopoch.“
Kadlečík je príkladom toho, že myšlienkový konzervativizmus môže byť aj dnes rovnako provokatívny, ako bol provokatívny v časoch normalizácie.
Pavel Matejovič
