Vyhľadávanie
Na noži
Nielen chlebom, ale aj Kôrkarom...
Juraj J. Dovala: Kôrkar
Nitra, Enigma 2005
Doslov Daniel Pastirčák
Neveľká kniha básnika a teológa predstavuje v jednoduchom príbehovom celku jeho duchovnú víziu. Jednoduchosť sa stala štruktúrnou vlastnosťou tejto prózy rozsahom blízkej novele, no charakterom zodpovedajúcej žánrovej definícii paraboly (podobenstva) s využitím biblických, legendických a rozprávkových prvkov. Nevylučujem však ani to, že vyplývala z autorských dispozícií, čo môže byť v literárnokritickom hodnotení aj dobré, aj zlé: totiž každý vykladač Kôrkara zrejme narazí na bod, v ktorom musí interpretovať kvalitatívny nepomer medzi vznešenosťou ideí a skromnosťou ich textovej realizácie. Interpretácia naklonená k pozitívnemu pólu by iste poukázala na bohatú tradíciu podobných rozprávaní v svetovej literatúre, na funkčnosť tohto napätia, kde text slúži ako uvoľňujúce priestranstvo pre vlastnú čitateľskú meditáciu a zbytočne sa nepredvádza estetizovaním výrazu, čím zostáva v medziach (didaktizujúcej) konvenčnej alegorickej výpovede. Určite by vyzdvihla jej nevtieravú apelatívnosť, duchovnú a ľudskú univerzálnosť, a voči mnohým dielam našej súčasnej prózy vytvárajúcich dojem nepreniknuteľnej zložitosti a nihilizmu, aj otvorenú, čistú a pozitívnu hodnotovosť. Interpretácia z toho druhého konca by si asi viac vyžadovala, pokiaľ ide o inováciu žánru; z hľadiska súčasného čitateľa by odsúdila lapidárnosť a neaktuálnosť formy, monotónnosť fabulácie bez akéhokoľvek vrstvenia pretkanú sloganmi typu: „Ak zmeníš seba, zmeníš svet.“ (s. 103) Všetko by zrejme zavŕšila čertovskou čerešničkou o nedôslednej redakčnej úprave a zapochybovala by o mysliteľských kompetenciách oboch hĺbateľov (Dovala, Pastirčák) pohliadnuc na dve školácke hrubky na strane 10: smial sa ako nepríčetní, občas sa mu páska zošmikla. Nuž ale nechajme toto malicherné ňúranie iným špekulantom a nazrime priamo do diela.
Rozprávanie podáva priebeh duchovného formovania mladíka Vanemesa od momentu jeho iniciačného zážitku, keď ho takmer na smrť zbijú mládenci za to, že chodí za dievčaťom z ich dediny – stratí pamäť a seba i celý svet si uvedomuje odznova už pod menom Kôrkar – až po dosiahnutie vnútorného osvietenia. Postupné, chronologické radenie motívov je vlastne plejádou stretnutí s rôznymi osobami, ktoré predstavujú, ako spomína Pastirčák v doslove, „symboly vnútorných stavov“. Pomáhajú pri hľadaní odpovede na otázky zmyslu ľudského bytia, ale samotný výsledok hľadania, a to Dovala dostatočne zdôrazňuje, neznesie pomoc, je prísne individuálnou záležitosťou Kôrkara/každého z nás, inak by stratil opodstatnenie: „Každého z vás vedie vlastná duša. Jedna pieseň všetkých nepoteší,... jedna cesta nemôže ukázať všetky tajomstvá, ktoré svet skrýva.“ (s. 121) Kôrkar je autorovým konštruktom – alegorickým nosníkom, nie je postavou v bežnom ponímaní, to cítiť z každého riadku (platí to aj o ostatných postavách), preto sa „dej“ rozpadáva na epizódy a v niektorých miestach je jeho statickosť až neznesiteľne únavná. Na druhej strane tu pravdepodobne každý nájde vhodný materiál na zamyslenie a prehodnotenie života, pestrú symboliku ako výzvu, určite aj dávku duchovného povzbudenia – hľa, ušľachtilý zámer.
Radoslav Matejov
